akýchto zariadení. Volá sa Radosť. Spolu s Detským domovom v Jesenskom majú jednu starostlivú „mamu“. Je ňou Viera Kováčiková, riaditeľka obidvoch zariadení. Vždy túžila po veľkej rodine. Dnes, keď sa jej niekto opýta, koľko má detí, bez váhania odpovie, že päťdesiat. Ochrannú ruku nedrží len nad dvoma vlastnými. O lásku sa rada podelí aj s tými, ktoré nezaspávajú v maminom objatí, a ktoré svojich anjelov bez krídiel našli práve v tetách vychovávateľkách.
KLAMSTVO BOLÍ NAJVIAC
Osud každého svojho zverenca pozná do detailov. Vie o jeho „boľačkách“ a hľadá spôsob, ako zmierniť nešťastie. Práca v zariadení, akým sú aj detské domovy, sa nezaobíde bez slzičiek. Veď ktoré oko by zostalo suché pri rozlúčkach, objatiach, či pri ťažkom vysvetľovaní, prečo si rodičia neprídu pre svoje dieťa, keď mu to sľúbili. „Detská duša je veľmi krehká. Častokrát je ťažké nájsť vhodný spôsob ako to dieťaťu, ktoré do nášho zariadenia prišlo s tým, že je to len na rok, či dva povedať. Stane sa, že rodičia požiadajú o umiestnenie svojho dieťaťa do domova, pretože nedokážu vyriešiť svoju sociálnu situáciu. Majú dlžoby, odchádzajú pracovať do zahraničia. Sľúbia, že je to len na istý čas a oni sa vrátia. Veľakrát neprídu. Menšie deti zabudnú, odlúčenie od rodičov si až tak neuvedomujú. Horšie je to s tínedžermi. Tým sa sľub matky nedá vyhovoriť. Čakajú a trápia sa. Neustále sa pýtajú na rodičov. V takýchto prípadoch sa neraz musím poradiť aj so psychológom a pristupovať k dieťaťu veľmi citlivo,“ vysvetľuje riaditeľka. Rodičia, ktorí sa mnohokrát správajú nezodpovedne, majú vždy možnosť svoj prešľap napraviť. Sú takí, ktorí tak urobia a dieťa odchádza domov, aj napriek tomu, že ho nečaká ružová budúcnosť. No stane sa aj to, že dieťa svoju biologickú matku odmietne. „Raz som riešila naozaj zložitý prípad. O chlapčeka, ktorý bol v našom zariadení od svojho jedného roka, prejavila po dvanástich rokoch záujem jeho matka. Odmietol ju však. Vyčítal jej, že sa o neho nezaujímala. Dlho som sa s ním rozprávala a prosila ho, aby dal mame šancu napraviť svoje konanie. Doma vydržal len jeden víkend,“ spomína riaditeľka a dodá, že zariadenie dáva priestor na to, aby vzťah medzi dieťaťom a rodičom nezanikol.
LÁSKU TREBA SPRAVODLIVO ROZDELIŤ
Najideálnejšie je, ak v detskom domove fungujú zariadenia rodinného typu. Aj keď vlastnú rodinu nedokáže nič na svete dokonale nahradiť, predsa sa len výchova v takomto zariadení približuje k životu v skutočnej rodine. O šťastí možno hovoriť vtedy, keď sa v čo najkratšom čase podarí dieťa umiestniť do adoptívnej rodiny, ktorá ho prijme ako svoje vlastné. „Keď si manželský pár adoptuje dieťa z detského doma a viem, že oň bude dobre postarané, je to môj najkrajší deň. Deti však môžu byť zverené aj do pestúnskej, či osobnej starostlivosti. V čase, keď som začínala v detskom domove pracovať, bolo adopcií oveľa viac ako dnes. Možno je to aj tým, že legislatívny proces, ktorým musia prejsť všetci záujemcovia o adopciu, neprebieha tak rýchlo, ako kedysi. Manželia, ktorí boli uznaní za vhodných na adopciu, sa mohli kedysi prísť pozrieť do detského domova a vybrať si dieťa. Dnes je tomu inak. Všetko funguje na základe videonahrávok a fotografií v katalógoch. Priamy kontakt, ktorý môže byť veľakrát rozhodujúci, chýba,“ vysvetľuje riaditeľka.
Práca v detskom domove je náročná. Pre starostlivé vychovávateľky to neznamená len 12-hodinovú smenu, počas ktorej treba vyriešiť každý problém, ktorý trápi detskú dušičku. Skontrolovať úlohy, pomôcť pri varení, či údržbe poriadku na izbách, to je len zlomok z každodenných povinností. Nesťažujú sa však a nešetria pohladeniami. „Hlboko sa skláňam pred prácou každej sociálnej pracovníčky v takomto zariadení. Nie je to len fyzicky, ale hlavne psychicky náročné povolanie. Celý deň sa venujú deťom v zariadení a keď prídu z práce, musia sa postarať o svoje rodiny,“ hovorí pani Viera, ktorá si so svojimi kolegyňami neraz urobí netradičnú poradu. Nehovoria o práci. Rozprávajú sa o svojich pocitoch. Supervízia. Fenomén, ktorý dokáže človeka povzbudiť a dodať mu silu. V humánnom povolaní, ako je práca vychovávateliek, sa jednoducho nedá obrniť pancierom, zostať necitlivým a mechanicky si odpracovať deň.
Dvere na detskom domove sa takmer nikdy nezatvoria. Deti prichádzajú aj odchádzajú. Dospelí sa pokúšajú postaviť na vlastné nohy. Bez pomoci to však nejde. „Predtým, ako sa dieťaťu končí ústavná výchova, často sa s ním rozprávame o budúcom živote. Snažíme sa nájsť mu ubytovanie aj prácu. Veľmi by ma mrzelo, keby deti, ktoré od nás odchádzajú, končili na ulici,“ dodá riaditeľka. Vo vysokej budove žije pod jednou strechou viac ako dvadsať detí. Rómovia aj deti nerómskych rodičov. Siroty, ktoré veľakrát poznali len bitku a hlad. Tu majú všetko. Čistučké izby s novým nábytkom. Hračky, jedlo, kamarátov. Jediné, čo im tu však chýba najviac je mama.
