ť so zamrežovanými oknami a zrazu zistia, že niet kam ísť. Vzťahy sa rozpadajú a najbližší sa otočia chrbtom. Podobne je to aj v prípade 33–ročného Lučenčana Petra. Nie je tomu tak dávno, čo mal vlastnú firmu. Obchody šli celkom slušne a plánov o spoločnej budúcnosti so svojou družkou bolo neúrekom. „Nikdy som nebol žiadny svätec. Priznávam, veľakrát som nechýbal tam, kde sa niečo zomlelo. Mal som problémy. Aj so zákonom...,“ zamyslí sa Peter. Šťastie, ktoré možno vo väčšine prípadov pri ňom stálo, ho pred vyše 13 – timi mesiacmi opustilo. Bol obžalovaný a dostal sa do väzby. „Doplatil som na svoju prílišnú dôverčivosť. Uveril som sľubu istého vysoko postaveného človeka v našom meste. Mal vybaviť niečo za niečo. Keďže ma uisťoval, že sa nemusím ničoho obávať a všetko je vybavené, nedostavil som sa na pojednávanie. Všetko boli len prázdne sľuby. Ocitol som sa vo väzbe,“ hovorí. Za najťažšie obdobie považuje prvé tri mesiace strávené v stráženom zariadení. „Ošedivel som. Schudol som takmer tridsať kíl. Ale nepoložilo ma to. Človek si zvykne na všeličo. Najhorší bol pre mňa návrat domov. Zistil som, že sa vlastne nemám kam vrátiť,“ rozpráva mladý muž, ktorý sa už po desiatich dňoch na slobode zamestnal. Útočisko hľadal v rodnom dome. „Kam som mal ísť? Nikdy som od svojich najbližších nič nežiadal. Dokázal som sa postarať sám o seba. Teraz, keď som potreboval strechu nad hlavou, otočili sa mi chrbtom. Vykričali mi, že som alkoholik a simulant. Zavreli za mnou dvere,“ povie Peter a ukáže na obviazanú ruku. Ešte pred pár dňami ju pevne „zvierala“ sadra. „Mal som pracovný úraz. Ošetrili ma v Čechách,“ dodá a ukáže záznam ošetrujúceho lekára.
V meste, v ktorom žil a podnikal už nechce zostať. „Načo? Nemám tu nikoho. Je tu zopár dobrých priateľov, na ktorých sa môžem vždy spoľahnúť. Najviac mi pomohla rodina Petra Lošonskeho. Ďakujem im za všetko, čo pre mňa urobili. A plány? Pracovať a opäť začať v niečom podnikať. Tentokrát však už budem veľmi opatrný.“