ntrálnych častí. Princíp súťaživosti pri demokratickom výbere volených predstaviteľov obcí, finančná pomoc z Európskej únie, zamestnávanie dlhodobo nezamestnaných na aktivačných prácach, činnosť občianskych združení, niekde aj pomoc vlastných podnikateľov - sa začínajú reálne prejavovať. Je príjemné navštíviť dnes napríklad Číž, Hrachovo, Poltár, Klenovec, Dolnú Strehovú (odkiaľ je aj naša fotografia), či Jelšovec, s pekne upravenými centrami. Ďalšie obce v tomto smere podnikajú kroky v súčasnosti ako Tomášovce, Teplý Vrch...Je to dôležitý krok k tomu, čo náš vidiek potrebuje a čo my potrebujeme od vidieka. Ešte tak pohnúť so spustnutými lúkami, pasienkami, okrajmi lesov a potom: zmobilizovať viac odvahy pri záchrane nášho kultúrneho dedičstva. Isteže nie je to jednoduché, keď vlastníkom takého historického objektu nie je obec. Ale keď majitelia spia, mala by ich aspoň zobudiť. Prevziať iniciatívu, prípadne sa snažiť získať chátrajúcu pamiatku do vlastníctva. Kedysi každá piata obec aj tu, na juhu stredného Slovenska, mala svoj mlyn. Roky industrializácie ich s posmeškami vyprevadili zo sveta. Aspoň ich technológie. Zachovali sa len niektoré budovy, ale aj tie sú dnes v dezolátnom stave. Rimavská Baňa a Ľuboreč to potvrdzujú. No pokiaľ v Rimavskej Bani starosta Jaroslav Suja ešte hovorí o možnej záchrane, starosta Ľuboreče Ferdinand Ožvoldík už rezignoval. Podľa neho je mlyn, ktorý kedysi patril Mlynskej spoločnosti gazdov, v poslednom (nezachrániteľnom) štádiu. S poškodenou statikou, podlahami, strechou, ale stále krásny. Možno sa malo začať so záchranou skôr, lež získanie 94 vlastníkov (z toho mnohí odsťahovaní) pre túto myšlienku bolo nad sily vedenia obce. Škoda. Ľuboreč mohla mať o jednu turistickú atrakciu viac, ale to isté platí aj o iných dedinkách. Je to šanca, ktorá sa už nezopakuje. Ukázať svetu, že sme tu a s bohatstvom porovnateľným s inými krajinami. Nuž, báli sme sa pri vstupe do Európskej únie istej unifikácie Teraz vidíme, že je to predovšetkým príležitosť na zdôraznenie našej jedinečnosti, identity, na záchranu kultúrneho dedičstva, ale musíme sa vedieť tejto príležitosti chopiť.
Autor: R. Grebáč