nej sa vtedy dala čerpať energia na pohon gátra. Ľudia sem prišli práve preto, lebo voda čo poháňala mlynské koleso a to zase pílu, im dávala na živobytie. Voda, les a cesta. To boli živitelia tunajších osadníkov. Vtedy sa však až priveľmi často zvyklo opakovať: „Čo voda dala, to voda vzala!“ Aj tu, na hornom toku Krivánskeho potoka, to platilo. Od 14. storočia, kedy pravdepodobne osada Fyryz vznikla, mali povodní viac. No tá, v roku 1740, odniesla Pílu vlastne celú. Tu platilo doslova, voda drevorubačom dedinu dala, potom ju zase drevorubačom vzala. Ľudia čo sa zachránili sa načas usadili v dedinách na okolí. Nedalo im však. Vracali sa, ale domce si začali stavať za briežkom, popri potôčku zurčiacom rozľahlým úpätím vrchu Javor. A tak sa Píla, predbránie Novohradu, navždy stratila z priameho dohľadu ľudí tiahnúcich niekdajšou Jantárovou či Soľnou magistrálou.
Drevorubači potôčkom, ku ktorému sa začali sťahovať, zrejme splavovali drevo. Koryto Piľanky je dnes takmer priamočiare a poriadne hlboké. Regulované vraj bolo približne pred 40 rokmi. Po oboch stranách sú domy. Pred tunelom, ktorým sa vody Piľanky dostávajú do Krivánskeho potoka je ústie doliny úzučké. No dolina sa postupne rozširuje. Brehy potoka posievajú domce. Najprv jeden breh, povyše oba a po dvoch – troch kilometroch sa v úbočí Javora dolina rozsýpa do ďalších vŕškov a doliniek. Taký je tento kraj vlastne až po Zvolen. Nie je to len dielo prírody. Drevorubači, ak chceli zarobiť, postupne sa prerúbavali vyššie a vyššie. Rúbaniskami robili priestor pre ovce, kozy a dobytok. Drevorubačom a pastierom sa veru do doliny každý deň nechcelo. Tak vznikali na Javore samoty – osady. Keď sa rúbane vypásli a vyklčovali, pribudli aj políčka. Nie bohvieaké, no predsa. Potom sa tu už ľudia mohli usadiť natrvalo.
„Približne od polovice 19. storočia už mala Píla vyše sedemsto obyvateľov. Bolo to len sto rokov po veľkej povodni. Pritom Samuel Mikovíny ešte v roku 1874 našu obec na svojej mape vôbec nezaznamenal,“ hovorí miestny rodák a od decembra už aj starosta Píly Milan Dobrocký. Myslí si, že súčasný pokles počtu obyvateľov zapríčinilo hlavne vyľudnenie okolitých osád. Ešte v roku 1742 pravdepodobne dva roky po veľkej povodni, (podľa pripravovanej monografie J. Drenka) vraj týmto krajom prechádzal Matej Bel. Najviac rozvinuté sa mu zdalo byť potravinárstvo. Ľudia mali pri domoch vysadené sady, prístrešky pre dobytok i ovce. Stáda sa voľne popásali na lúkach. Svine zase v lesoch na žaluďoch a bukviciach.
Toľko ľudí tu mohlo žiť len tak, že medzi nimi a tunajšou prírodou existoval súlad a rovnováha. Domce v osadách boli z dreva a hliny. Len hospodárske budovy stavali z kameňa. Strechy boli pokryté slamou. Aj dnes sa podobné obydlia pod Javorom ešte nájdu. „V osadách už bývajú väčšinou chalupári. V samotnej dedine až tak veľa ľudí neubudlo. Žije nás tu 280. Mládeže do 18 rokov máme chvalabohu veľa. Deti do 15 rokov je 45, do osemnásť 68. Vymretie nám v žiadnom prípade nehrozí. Za robotou však musíme dochádzať. Aj do zahraničia. Teraz tam pracujú štyria. Dve ženy sú v Rakúsku a dvaja chlapi v Čechách. V skrachovanej magnezitke prišlo o prácu 12 ľudí. Časť z nich sa zamestnala v strojárňach v Detve. Viacerí robia na pílach v Lučenci. To je tá píliarska tradícia. Tradičným zamestnaním je u nás aj práca na železnici,“ poskytuje nám demografické údaje starosta.
Výstavba železničnej trate z Budapešti do Bohumína priniesla do tohto kraja obrovské zmeny. Osemnásteho júna 1871 vítala prvý vlak celá dedina. Opticky však železnica Pílu od vonkajšieho sveta oddelila ešte viac ako predtým povodeň. Pre koľaje sa musel postaviť násyp a tak sa do dediny dá vojsť len tunelom. Teraz z hlavnej cesty Pílu vôbec nevidno. Keby Samuel Mikovíny tadiaľto prechádzal dnes, určite by Pílu zase do svojej mapy nezaznamenal. Mapy sa dnes našťastie robia inak. Horšie je, že kto si Pílu na mape vopred nevyhľadá, nemôže vedieť, prečo by sa tam mal zastaviť. Pre prípadný rozvoj turistiky je to veľká nevýhoda, pretože za tmavým tunelom pod železničnou traťou má čo potešiť oko.
Dedinka je aj dnes, rovnako ako pred 250 rokmi, sústredená okolo úzkeho pôtočika. Od ústia doliny sa postupne rozširuje. Nie príliš, ale stačí to pre malé námestíčko. Tu je kultúrny dom s obecným úradom, krčma i obchod. Za potokom je volejbalové ihrisko. Pri ňom nedávno pribudlo aj ihrisko pre deti. Nad námestíčkom svahy Javora domce znova zoraďujú do jedného šíku. Tak to trvá ešte zo dva kilometre a vždy je to hore brehom. Až niekde v troch štvrtinách Javora sa krajina akoby hore pupkom obracia. Tesná dolina sa mení na pláň zaoblenú na obe strany. Vrchol Javora, pre dobrého chodca vzdialený už len zo 30 minút, vám potom pripadá ako poriadne masívna zelená homoľa.Tá je však na všetky strany popretínaná úzkymi dolinami. Dolina, vŕšok. Vŕšok, dolina. Taký je tento kraj. Vŕšky sú dosť strmé, ostré. Iste preto má kraj názov Ostrôžky.
Starosta nám rukou ukazuje, kde ležia alebo ležali piľňanské osady. Vidieť, že je rodák. „Tu, kde stojíme, boli Gúrovci. Podľa historických prameňov je možné, že táto osada sa ťahala až do dnešnej dediny. Okrem Gúrovcov tu žili Oláhovci, Šuľanovci, Hulinovci, Furkovci....Podľa nich boli pomenované aj osady. Nájde sa v nich ešte pár domcov vyzerajúcich ako za starých čias. Máme tu hodne chalupárov. Väčšina však s dedinou kontakt neudržiava. Trochu závidíme Kotmanovej, kde chalupári dedine pomáhajú. Základné služby v dedine máme. Dobre nám funguje knižnica aj hasiči. Máme však trochu problémy s vodou. Takmer každý má svoju studňu a väčšina má vodu zavedenú aj do bytu, no nie v každej studni je voda kvalitná. Chýba nám kanalizácia. Sú to všetko veľké investície. Samotná obec by na to nemohla ani pomyslieť. V rámci nášho hornonovohradského združenia obcí sa nám niečo možno podarí,“ hovorí starosta.
My však vieme, že na práve takéto problémy, aké si nemôže vyriešiť obec Píla sama, poskytuje Európska únia prostriedky zo svojich fondov. Hoci peniaze sú určované na konkrétnu pomoc regiónom a malým obciam zvlášť, na Slovensku sa adresátom dostávajú veľmi ťažko. V tomto období sa pripravuje zverejňovanie podmienok, podľa ktorých budú uchádzači o prostriedky vypracovávať projekty. Vypadá to však podobne ako v minulosti. Celá agenda je dosť komplikovaná. Aby to nestačilo, prenikajú na verejnosť rôzne „informácie“ ešte viac celú agendu zahmlievajúce. Obce horného Novohradu aj preto vytvorili združenie Srdce. To spomínal aj starosta Píly. Chcú mať vo veciach jasno a zároveň ýkoordinovať svoje kroky. Prvé, pre ich pomaly sa črtajúce sa projekty, veľmi nádejné informácie priniesli ľudia z vedenia ministerstva pôdohospodárstva. Len tento rezort bude mať v rokoch 2007 – 2013 na podporu rozvojových programov od EÚ k dispozícii až 12 miliard korún. Peniaze samozrejme nie sú určené pre ministerstvo, ale presne na také projekty, ako sa snažia pripravovať aj hornonovohradské obce. Ministerstvo výzvy na zadávanie projektov zverejní po schválení európskou komisiou ešte túto jeseň. Pre obce je potešiteľné, že majú možnosť uchádzať sa o peniaze takmer v rámci každého programu. Plánovaný je aj veľmi adresný program „Obnova a rozvoj obcí“. Diverzifikácia smeruje k rozvoju nepoľnohospodárskych činností. Približne to, čo kedysi obsahoval pojem pridružená výroba. Dotácie sú určené na obnovu a údržbu lesných ciest, udržiavanie vodných tokov a prameňov, budovanie zariadení pre turistov a podobne. Osobitný program je pripravený na podporu a rozvoj vidieckej turistiky. Na oživenia tradičných remesiel, obnovu a rekonštrukciu objektov. Potešiteľné je, že dotácie sú plánované aj na vzdelávanie a bezplatné formy školení pre všetky uvádzané oblasti.
Čím by si napríklad obec Píla mohla pomôcť z fondov, ktoré spravuje ministerstvo pôdohospodárstva? Starosta hovoril, že obec potrebuje vybudovať kanalizáciu, vodovod, zabezpečiť čistenie odpadových vôd. Ak Píla spracuje zmysluplné projekty, môže ich v rámci združenia obcí Srdce, uplatniť v programe Leader. Združenie je potrebné preto, že žiadateľom o prostriedky z tohto programu môže byť subjekt, ktorý má nad 10- tisíc obyvateľov a zároveň je zriadený podľa Zákona 369 Zb., teda zákona o obecnom zriadení. Preto vlastne obce horného Novohradu vytvárajú spomínané združenie. Píla by v rámci programu „Obnova a rozvoj obcí“ mohla rekonštruovať cesty, chodníky, prebudovať alebo rekonštruovať školu, škôlku a podobne. Bližšie podmienky budú podľa ministra pôdohospodárstva známe možno už v júni. V spolupráci so štátnymi lesmi môže obec požiadať o prostriedky na opravu lesných ciest , čo je pre Pílu, zloženú z osád, do ktorých vedú len lesné cesty, veľmi potrebné.
Ale vo všetkých projektoch bude potrebné splniť podmienku udržateľnosti, alebo zmysluplnosti. To znamená, že EÚ bude investovať tam, kde vynaložené prostriedky budú prinášať dlhodobejší osoh. Kde investície prinesú také výsledky, ktoré budú môcť byť dlhodobo, alebo najlepšie trvalo udržateľné. Je na obciach, aby takého rozvojové projekty vedeli pripraviť. Ak nevyužijú terajšie sedemročné programovacie obdobie, zrejme prepasú obrovskú príležitosť.
Aj starosta Píly Milan Dobrocký vie, že príprava rozvojových projektov je teraz úlohou číslo jedna. Musí však správne odhadnúť, kde obec nasmerovať. K tomu je potrebná zapojenosť a angažovanosť všetkých obyvateľov. V Píle vraj ľudia nie sú pasívni. Tradične zvykli organizovať viacere spoločné akcie. Podieľala sa na nich celá obec. Každoročne majú nohejbalový turnaj, aj keď majú len 280 obyvateľov, vedia postaviť aj desať konkurenčných mužstiev. Vždy si vraj uvaria spoločný guľáš, spoločne posedia, zaspievajú. Majú aj stolnotenisový turnaj o pohár starostu. Zdá sa, že pre Pílu bude najlepšou budúcnosťou návrat k tradíciám. Na tradíciách môžu postaviť rozvoj turistiky a na nej svoju budúcnosť. Že na to nemajú ľudí ? Eurofondy sú určené aj na školenia pre tieto oblasti. Aj na obnovu tradičných remesiel, aj na opravy a rekonštrukcie starších domov aj na ich adaptáciu na penzióny a podobne.
Ak Pílňanci využijú príležitosť, ktorú aj im fondy EÚ ponúkajú, väčšina už nebude musieť za prácou dochádzať.
