vohradu ľahostajné, sa podarilo získať celý rad svedectiev o prítomnosti človeka v chotári dávno pre rokom 1247, z ktorého pochádza prvá písomná správa o meste. Najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z doby kamennej (pracovné nástroje), bronzovej (džbánok, 8 mečov s jazykovou rukoväťou), železnej (súčasť konského postroja), z obdobia sťahovania národov (urny). Pomenované bolo v roku 1247 ako Luchunch, neskôr (1275) ako Losunch, 1299 - Lusunch, 1773 - Luczenecz, 19.stor.- Losoncz. Prvé údaje o Lučenci ako osídlenom mieste stáleho rázu sú z 12. storočia. O vzniku mesta a prvých storočiach jeho vývoja však niet priamych písomných dokladov. Za prvú kultúrno – historickú správu o Lučenci sa považuje údaj o postavení kostola roku 1128 palatínom Lambertom. Tento údaj považujeme za nepodložený. Prvá, listinne doložená písomná zmienka pochádza z roku 1247 (listina kráľa Bela IV.). Otvorenou zostáva stále otázka, odkedy sa Lučenec stal mestom? Totiž ako mesto sa spomína v roku 1299 a 1327. Územie mali v držbe rody Kačičovcov, Lošonciovcov (Lossonczyovcov) a i.. V archíve ostrihomskej kapituly sa nachádza metačná listina, ktorá Lučenec spomína už v 13.storočí ako mesto. Staršia maďarská historická literatúra spája Lučenec ako mesto (oppidum) s rokom 1299. Ďalšia kráľovská listina pochádza z hlásenia budínskej kapituly zo 4.júna 1327 a potvrdil ju kráľ Karol I.
Vyvrcholením vojenskej moci Jána Jiskru z Brandýsa v Novohrade bola víťazná bitka pri Lučenci, do ktorej vyústilo niekoľkoročné napätie medzi Jiskrom a Jánom Huňadim (Hunyadym). Ten prišiel s vojskom k Lučencu 10.augusta 1451 a začal obliehať kláštor, z ktorého 500 jiskrovcov urobilo pevnosť. Bitkou pri Lučenci, 7.septembra 1451, vošlo toto mesto nielen do vojenskej, ale aj literárnej histórie. V roku 1467 ho kráľ Matej Korvin pre zradu odňal rodine Lošonciovcov (Lossonczy) a daroval palatínovi Michalovi Orságovi – Guthymu. V tejto listine sa Lučenec uvádza ako súčasť Divínskeho hradného panstva.
Symbol pelikána kŕmiaceho vlastnou krvou tri mláďatá, ako svoj znak používalo mesto už koncom 15.storočia. Dôkazom je listina v Maďarskom ústrednom archíve v Budapešti z roku 1502. V druhej polovici 16.storočia sa Lučenec dostal pod tureckú okupáciu, ktorá trvala 40 rokov (1554 – 1593) a prakticky zastavila jeho hospodárske napredovanie. Z roku 1596 sa zachoval Urbár mesta Lučenec. Vtedy na panstve Lošonciovcov žilo 39 rodín. O životných podmienkach poddaných sa uvádza:... „smerom na východ nemajú žiadne pozemky, okrem sedem záhrad patriacich zemepánovi, smerom na západ vlastnia len málo. Ani jeden poddaný nevie zasiať toľko pšenice, koľko by potreboval na celý rok.“ Maďarské monografie považujú Lučenec za jedno z najstarších uhorských slobodných miest, v ktorých mali zemepáni len veľmi obmedzenú právomoc. História ho registruje ako poddanské mestečko. Profit z vnútorného obchodu a trhov zabezpečoval jeho ekonomickú a spoločenskú výnimočnosť. Základnú vrstvu obyvateľstva tvorili teda poddaní, ktorých povinnosťou bolo odvádzať zemepánom naturálne dávky z poľnohospodárstva. Kráľovi platili daň z pôdy, cirkvi odvádzali desiatok (jednu desatinu z úrody). Sedemnáste storočie bolo vyplnené bojmi medzi súperiacimi mocenskými skupinami habsburskej ríše. V roku 1622 Bethlenove vojská vypálili a celkom vydrancovali mesto; 130 obyvateľov verejne popravili. Veľké straty na životoch a materiálne škody spôsobili Lučencu aj boje v druhej polovici 17.storočia. Boli spojené s opätovným prenikaním Turkov do blízkosti mesta. V auguste 1695 dostalo mesto od kráľa Leopolda I. privilégium pre jarmoky a trhy, čo bolo významným podnetom pre rozvoj jeho hospodársko-obchodnej činnosti a ďalší vývoj.
Začiatkom 18.storočia vypuklo protihabsburské povstanie Františka Rákócziho II., do ktorého sa v rokoch 1703 – 1711 zapojili aj obyvatelia Lučenca. Mesto bolo zdecimované aj epidémiami cholery v rokoch 1709 a 1719. Zobrali si životy 1300 občanov. V roku 1723 potvrdil jeho právo na jarmoky aj kráľ Karol III. To bola dobrá správa, ale už o dva roky neskôr silný požiar doslova zhltol dve tretiny mesta. Za obeť mu padli všetky vzácne kultúrne pamiatky, zápisnice mesta, v mestskom archíve chránené výsadné listiny a dôležité dokumenty. Aj preto presne nevieme- kto mu, kedy a aké privilégiá pridelil. Rozvoj miestneho priemyslu menil postavenie Lučenca ako obchodného centra.. Jeho správa sa zakladala na sústave obecnej. V roku 1847 mal 4000 obyvateľov, 369 domov. Hlavná ulica bola vydláždená a osvetlená plynovými lampami. Krátko na to však zažil ďalšiu pohromu: 9.augusta 1849 ho vyrabovalo a potom vypálilo ruské vojsko. Tejto smutnej téme bude venované druhé pokračovanie našich prechádzok históriou, v budúcom čísle.
Na záver prvej časti si v krátkosti pripomeňme osudy dnešných miestnych častí centra Novohradu. Tuhár (1299 Tugar) bol osobitným mestečkom, od 17.stor. patril Szilassyovcom. Spolu s Malou Vsou (1553 Kis Falud) a usadlosťou Fabianka (1275 Tema, Tomaj, Fabianfalva) bol pripojený k Lučencu v roku 1891. V Opatovej stál kláštor Cistercitov (13.stor., zmienka o obci je z 1548 Apadfalwa). Samostatnou obcou bola aj Slatinka (1265 Zalathna).Súčaťou Lučenca sa stali v roku 1966.
Autor: Zostavila Mária Adamová, MV SR Štátny archív v B.Bystrici, pobočka Lučenec
