aj v zahraničí. Ôsmeho júla si priponieme sté vyročie od jeho narodenia. Pri tejto príležitosti nám o umelcovi porozprávala jeho manželka Kinga Szabóová.
Pani doktorka, povedzme si úvodom nášho rozhovoru, aký človek vlastne bol Gyula Szabó?
Ja som v ňom spoznala mimoriadne vzdelaného človeka, ktorý bol presvedčený o spoločenskom poslaní umenia. Popri tom, že sa vlastne takmer nepretržite zaoberal vážnymi otázkami zmyslu života, budúcnosti ľudstva či významu umenia pre spoločnosť, bol zároveň prívetivým, spoločensky založeným človekom so zdravým zmyslom pre humor. Nadovšetko miloval svoju matku, vážil si ženy a veľmi mal rád deti, ako i zvieratá. Vždy mal psa, s ktorým ho Lučenčania mohli často vídať na prechádzkach parkom. Bol zanieteným športovcom, ešte aj vo vysokom veku denne behával.
Jeho prvým veľkým súborom drevorytov bol cyklus Ecce Homo ...
V tomto prvom cykle vyjadril všetky svoje pocity z vojnových rokov. Dá sa povedať, že pomocou týchto 21 grafických listov sa mentálne oslobodil od traumy, ktorú pre jeho citlivú dušu vojna znamenala. Szabó postupne objavil epický charakter grafiky a odvtedy vyjadroval svoje filozofické a spoločensky závažné úvahy v tejto technike nasledujúcimi cyklami: Ľud zeme, Ľudia na vrchu, Ecce vita, Revolúcia život, Revolúcia láska, Kozmos a tvar, Kostené figúry, …A predsa treba žiť. Všetkými cyklami hľadal vlastne odpoveď na otázku zmyslu života, na perspektívy ľudstva a závažné problémy spoločenského pokroku.
Do výtvarného umenia však pôvodne vstúpil ako maliar ...
Samozrejme neprestal maľovať a s narastajúcou istotou zobrazoval svoje prostredie: okolie Lučenca, blízke osoby, zábery zo života prostých ľudí, ... Tieto práce však tvorili akýsi „denník”, ktorý si nechával v ateliéri, no výstavy Zväzu výtvarných umelcov obosielal grafikami. Bohatú kolekciu svojich malieb vystavil v Bratislave v r. 1957. Neskôr však vo svojej maľbe prešiel na vyjadrovanie podobných problémov, ako v grafike. Maľba 60-tych rokov už pôsobí úplne iným dojmom, ako jeho predošlá: postupne sa vzďaľoval od viditeľnej reality a hľadal adekvátne výtvarné vyjadrenie pre svoje pocity a úvahy. Pre širokú a odbornú verejnosť však bola známa predovšetkým jeho grafická tvorba. Ako 60-ročný bol menovaný zaslúžilým umelcom, čo bolo vlastne vyjadrením uznania za jeho mnohonásobnú reprezentáciu aj na medzinárodných výstavách.
Verejnosti je menej známa jeho básnická či literárna tvorba. Vy osobne ste v r. 2001 vo vydavateľstve Madách-Posonium v Bratislave vydali publikáciu Szabó Gyula – Breviárium ...
Ešte predtým bola vo vydavateľstve Madách v r. 1977 vydaná jeho malá zbierka básní pod názvom Písmo a tvar – Betű és forma. Tá sa ale pre malý počet výtlačkov skoro rozpredala a verejnosť na ňu zabudla. V „Breviáriu” som sa snažila predstaviť väčšiu kolekciu jeho básní spolu s grafikami a aj s jeho prozaickými textami o umení. Uverejnila som aj niekoľko článkov od dobrých teoretikov, ktoré boli o manželovi uverejnené v rôznych printových médiách.
Majster Szabó počas svojho života veľa cestoval a vystavoval ...
Z krajín, ktoré navštívil, by som chcela spomenúť: temer všetky európske štáty, ďalej vtedajší Sovietsky zväz, z ktorého najhlbší dojem čerpal z jeho ázijskej časti a z Gruzínska, potom Maroko, Alžírsko, Tunisko, Egypt, krajiny Strednej a Malej Ázie, Kanárske ostrovy a i. Z týchto ciest čerpal nové inšpirácie pre svoju ďalšiu tvorbu. Veľmi rád spoznával nové krajiny a v nich navštevoval najmä galérie s ich vzácnymi umeleckými zbierkami. V týchto krajinách sa snažil spoznávať spôsob života tamojších ľudí a aj týmto obohacoval svoju maliarsku a najmä akvarelovú tvorbu.
Kde všade vo svete sa môžeme stretnúť s jeho dielami?
V bývalom Československu možno jeho diela nájsť takmer vo všetkých galériách. V Maďarsku je to budapeštianska Maďarská národná galéria a galéria v Sárospataku, v Rusku sanktpeterburská Ermitáž, vo Švédsku v Stockholmská kráľovská galéria, v Rakúsku viedenská Albertina, v Nemecku Berlín, na Kube Havana ...
Ako ste sa vlastne dostali do kontaktu s Gyulom Szabóm?
Ako čerstvá absolventka Komenského univerzity som v r. 1966 mala možnosť vidieť komornú výstavu jeho najnovších diel v Bratislave. Vtedy sa už venoval spomínanej abstraktnej maľbe, ktorá vzbudila môj záujem. Vystavoval vtedy diela menších rozmerov, na ktorých ako prvý v republike experimentoval s vkladaním materiálov – kov, textil, sklo – do plochy obrazu. Chcela som o ňom napísať, a preto som ho v r. 1968 navštívila. Článok pre časopis Irodalmi Szemle (maďarský literárny mesačník vydávaný v Bratislave) som napísala už začiatkom roka 1969, ale zároveň naša známosť prerástla v lásku. Tento umelec sa v záujme zachovania tvorivej nezávislosti ako mladý neoženil, pre manželstvo sa rozhodol až vo veku 62 rokov. Žiaľ, už neskoro. Po dvoch šťastných rokoch spolužitia ho premohla nevyliečiteľná choroba, ktorá poznačila náš tretí spoločný rok. Zomrel 25. 5. 1972 v nemocnici na Vinohradoch v Prahe.
Budapešť a Praha. Prvé mesto je umelcovým rodiskom, v tom druhom zomrel. Považujete tieto dve mestá za akúsi symboliku v jeho živote?
Dá sa povedať, že áno. Celý jeho život bol vlastne akýmsi oblúkom medzi týmito mestami. Jeho najmilší brat Ladislav žil v Prahe, kde ho Gyula často navštevoval. V Prahe bol vlastne vždy informovaný o najaktuálnejšom dianí v umeleckom svete v republike. Sledoval výstavy, tvorbu umelcov, mal dobré kontakty s akadémiou v Prahe. Na druhej strane blízkosť Lučenca k Budapešti mu umožňovala navštevovať aj túto príťažlivú metropolu, kde sa niektoré výstavy súčasného svetového umenia objavili skôr než v Československu. Takto, hoci trvale žil v Lučenci, predsa bol neustále informovaný o trendoch moderného umenia, z ktorých aj čerpal, pokiaľ vyhovovali jeho tvorivým snahám. Pretavoval ich do svojho umenia takým jedinečným, osobitým spôsobom, že vytvoril suverénne, do dnešnej doby súčasné a aktuálne dielo. Aj preto sa snažím vytvoriť v jeho dome Pamätný dom, v ktorom by aj súčasní záujemcovia mohli spoznať jeho životné dielo, neoddeliteľnú hodnotu Lučenca.
Maliar, grafik Gyula Szabó sa narodil 8. 6. 1907 v Budapešti ako prvé dieťa z druhého manželstva svojho otca, písmomaliara, maliara kostolov a natierača, ktorý tam v tom čase pracoval. Po presťahovaní sa do Lučenca sa ešte narodili jeho piati súrodenci. Gyulovo výtvarné nadanie sa prejavilo už v útlom veku, preto ho otec skoro zasvätil do tajov svojho remesla. Po skončení meštianskej školy sa zdokonaľoval u majstra Františka Gyurkovitsa a popritom pracoval aj ako písmomaliar. V r. 1932-33 absolvoval súkromné kurzy pozlacovania, návrhárstva plagátov a písmomaliarstva v Martine a Prahe. Napriek ťažkostiam, ktoré mu prekážali v snahe dostať sa na akadémiu, úspešne debutoval svojou maliarskou kolekciou v Bratislave v r. 1937. Po tomto úspechu mu bolo dopriate dostať sa do mekky umelcov – do Paríža, kde navštevoval v r. 1937-38 Academiu Julian. V r. 1939-42 pôsobil ako slobodný umelec v Lučenci. V r. 1942-44 zhotovoval návrhy hračiek pre továreň v Šahách. Po vojne naďalej pôsobil ako voľný umelec a po vzniku Zväzu výtvarných umelcov sa stal členom tejto organizácie. V r. 1967 bol menovaný zaslúžilým umelcom. V r. 1969 sa oženil s PhDr. Kingou Haltenbergerovou, ktorej touto cestou ďakujem za poskytnuté interview k jeho nedožitým 100. narodeninám. Zomrel 25. 5. 1972 v Prahe, pochovaný je v Lučenci.
Autor: František Mihály
