Drevo do rúk brával už ako chlapec. Jeho prastarý otec bol chýrny kolár, strýko je reštaurátor dobového nábytku. Lipa, javor, orech - to je kvalita. A tá vôňa pri ich opracúvaní! Ale pozor, nemôžu byť z hocikade. Len z vŕškov, zo skál. Tam, kde rastú trpezlivo, pomaly. „Už naši starí otcovia hovorili, že kvalitné drevo nemôže počuť vodu ani kohúta, pretože by rýchlo rástlo. Také drevo nie je súce pod rezbárske dláto,“ poznamenáva mladý majster.
Prvú drevenú postavičku nedokončil. Druhú mu ktosi ukradol. „Musela už byť asi o čosi lepšia, keď sa mu tak zapáčila. Prvú dokončenú prácu, nie veľmi vydarenú, mám odloženú doma v Rimavskej Bani. Aby mi pripomínala, že človek sa učí celý život,“ hovorí Milan. Tá nespokojnosť, chuť ísť stále ďalej a ďalej, zlepšovať sa, je vnútorným motorom hnúšťanského rezbára. Preto sa za pár rokov stal vyhľadávaným výrobcom hlavne umelecky zdobených podložiek pod poľovnícke trofeje. V dielničke s krátkym stolárskym „ponkom“, množstvom náradia a materiálu, ich má niekoľko rozrobených. Veľkých i menších. Precízne, detailne vypracovaný každý žaluď, šiška, vetvička, zdobiace voňajúce lipové podložky, na ktoré si ich objednávatelia nainštalujú trofeje srnca, jeleňa, diviaka, daniela, muflóna... „Robil som aj podložku pod žraločiu čeľusť. Mala 216 zubov, ozruta. Tú som zdobil morskými motívmi: kráľovskou plachetnicou, vlnami, morským hadom,“ spomína Milan. Vyrezané, vyhladené podložky morí a natiera včelím voskom. „To je veľmi dôležité pre ich finálnu podobu,“ poznamenáva. Má čo robiť. Jeho umenie poznajú aj v zahraničí. „Koľkokrát sa spamätám až o polnoci. Keď mám toho príliš veľa, príde mi pomôcť s brúsením aj manželka Andrea. Aj sa trochu hnevá na moju záľubu, lebo výchova detí leží celá na jej bedrách. Na druhej strane ma chápe. Aj každá koruna navyše poteší. Občas mi pri brúsení pomôže aj deväťročný syn Milanko. Najmä keď potrebuje peniaze na loptu, alebo pizzu. Huncút. Kým bol menší, viedol som ho k hre na husliach. Talent má, ale teraz ho baví futbal. Nechcem ho lámať. Možno to príde samo, ako u mňa rezbárstvo.“
Láskou Milana Krištofa je aj ľudová pieseň. Pri nej stružliká, reže, brúsi... To ho v roku 2005 priviedlo aj k výrobe najskôr pastierskej píšťaly, neskôr aj fujár. Čo to pochytil od iných výrobcov, no najkonkrétnejšie rady mu dal známy výrobca z Tisovca Milan Katreniak. Lebo u fujár to nie je len kus rezbárskej roboty. Tým treba doslova vdýchnuť život. Toto tajomstvo si výrobcovia prísne strážia. Neľahko sa k nemu dostáva. Milan Krištof vie o tom svoje. Učil sa často aj na vlastných chybách, ale dôležité je to, že sa učil rýchlo. Tak zvládol aj roboty s dlhými tzv. cigánskymi vrtákmi. „Možno je to neuveriteľné, ale tieto majstrovsky vykované, a presne prekrúcané vrtáky sú dielami niekdajších zručných rómskych kováčov. Nikto to nevedel tak ako oni. Keď sa dnes pozerám na ich leňošiacich pravnukov, je mi strašne ľúto. Kde sa to pokazilo?“ vzdychol.
V dielni Milana Krištofa nájdete aj nádherné sukovité palice, ošetrené samorasty, alebo choré časti stromov fantastických tvarov. Jeho pýchou sú doslova filigránsky vycifrované pažby pušiek no a na stene drevený reliéf krajinky. Tam smeruje. K špičkovému umeleckému rezbárstvu.
Autor: Roman Grebáč