Článok pokračuje pod video reklamou
o Vidinej.
Aké pocity vo vás vyvoláva spomienka na mesto Lučenec?
Je pravda, že som sa tam narodila, ale nežila som tam. Moje spomienky sa viažu na detstvo, konkrétne na blízku dedinu Vidiná, odkiaľ pochádzala moja mama a kde som trávila každé prázdniny u starkej a krstnej mamy. Spomienky sú naozaj nostalgické - splavovanie potoka na veľkom kolese, chytanie rakov s krstným otcom (dodnes cítim chuť upečených rakov v pahrebe), večerné zbieranie trávy pre zajacov, v zime korčuľovanie sa na zamrznutom rybníku - teda zažila som tam romantiku vtedajšieho vidieka. A samozrejme, pokiaľ sme išli na návštevu do Lučenca, tak to sme mali sviatok.
Pristavme sa na chvíľu pri vašich vysokoškolských štúdiách ...
Najprv som chcela pokračovať v štúdiu grafiky na VŠVU, keďže som ju absolvovala na SUPŠ, ale (teraz to už môžem povedať, že našťastie) som sa na ňu nedostala. Vtedy otvárali na VŠVU štúdium architektúry od prvého ročníka, tak som sa o to o rok pokúsila znovu a podarilo sa. Študovať na tejto škole bol naozaj môj sen a nikdy nezabudnem na ten pocit, keď som prvýkrát stúpala po schodoch do ateliéru. Teda stať sa architektkou bola aj náhoda, ale šťastná. Stretla som tam výnimočných ľudí, čo mi dali naozaj veľa. Študovala som interiérovú tvorbu u profesorov Vojtecha Vilhana a Rastislava Janáka a týmto sa zaoberám dodnes. Vzťahy medzi pedagógmi a študentmi boli veľmi blízke, určite aj preto, že sme boli v ročníku 3-4 študenti. My sme v škole naozaj žili, dlho do noci sme diskutovali, pracovali, aj sa zabávali. Aj samotné prostredie budovy školy v historickom centre Bratislavy bolo veľmi inšpiratívne.
Od roku 1984 pôsobíte ako architektka v slobodnom povolaní. Mohli by ste porovnať túto vašu prácu pred a po roku 1989?
Okrem jediného roku, keď som po neúspešnom pokuse dostať sa na školu, bola zamestnaná vo Výstavníctve, pracujem na tzv. voľnej nohe – teda v slobodnom povolaní od skončenia školy dodnes. Porovnáva sa ťažko, hoci v mnohom to bolo pred r. 1989 jednoduchšie. Pracovali sme aj cez reklamné agentúry, museli sme chodiť s návrhmi na schvaľovanie do komisie Slovenského fondu výtvarných umení (SFVU). Keď komisia návrh schválila, náš honorár buď uznala alebo upravila a týmto to pre nás končilo – mohli sme si upratať stôl. Agentúra sa postarala ďalej o realizáciu, my sme mali zarobené a kľud. SFVU sa automaticky postaral o odvody, dane a spravil nám aj ročné zúčtovanie. Bolo to celkom pohodlné a určite menej hektické ako dnes. Tiež roboty bolo v našej oblasti dosť, štátne podniky mali na kultúru alebo na výtvarné dotvorenie vyčlenené fondy. Na druhej strane – ťažko sme sa dostávali k informáciám, čo sa deje ,,vonku“. Keď išiel niekto na západ, priniesol časopisy, nafotené diapozitívy a potom sme si robili akcie, pri ktorých sme si ich premietali. Keďže aj sortiment materiálov, napr. na výrobu nábytku, bol veľmi obmedzený, museli sme neustále improvizovať, vymýšľať, ale toto považujem za pozitívnu skúsenosť, z ktorej čerpám dodnes. Po r.1989 sa všetko zmenilo, začínalo sa úplne od začiatku, môžem povedať, že po nie veľmi úspešnom pokuse podnikať, som začínala nanovo ešte jedenkrát. Výhodnou skúsenosťou z minulého obdobia bola naša práca v slobodnom povolaní, vďaka ktorej sme boli naučení postarať sa o seba sami. Teraz je množstvo informácií, technológií, materiálov, neskutočne všetko napreduje, že je takmer nemožné všetko absorbovať. Zaujímavé stavby alebo novinky v dizajne si chodím pozerať naživo do zahraničia alebo na medzinárodné veľtrhy do Milána – to je naozaj pozitívum. Dnes mám vybudovaný tzv. rozbehnutý pracovný vláčik, ktorý ide celkom dobre a zaujímavo, ale nedá sa z neho zosadnúť. Rokmi sa mi potvrdila skúsenosť, že dobrá práca vytvára následne niekoľko ďalších, len nesmiete zosadnúť z toho vlaku. Ale to je na mojom rozhodnutí.
Predstavíte nám aspoň v krátkosti najvýznamnejšie diela z vašej doterajšej tvorby?
Asi najvýznamnejšou prácou bolo riešenie a realizácia priestorov Kelt baru v Bratislave, za ktorú nám (spoluautorom bol M. Zikmund) bola v r. 2000 udelená cena Slovenskej komory architektov a Slovenského design centra. Z mojich zaujímavých realizácií spomeniem riešenie priestorov reklamnej agentúry Monarch (2001), kaviareň Radnička v Starej radnici v Bratislave (2001), Wellnes Tatralandia v Liptovskom Mikuláši (2004), Aquapark Aulandia v Bratislave (2005) a i. Dosť podstatnou časťou mojej tvorby je riešenie interiérov domov, bytov. V poslednej dobe sa venujem problematike wellnes a kúpeľom.
Podľa akého kréda sa snažíte žiť?
Musím skonštatovať, že práca je veľmi podstatnou a dominantnou súčasťou môjho života. Až som sa minule zarazila, keď som na otázku – akého koníčka mám – odpovedala, že práca. Práca, ktorú robím, robím naozaj veľmi rada a napĺňa ma. Samozrejme sú okamihy alebo niektoré menej zaujímavé súčasti pri každej akcii, ktoré vedia znechutiť inak zaujímavú činnosť. Som spokojná, že môžem uplatňovať moju invenciu a nápady, robiť to, čo ma baví a ešte sa tým aj živiť. Mám rodinu, deti, priateľov, veľa roboty, málo času – asi tak, ako väčšina z nás.
Akademická architektka Akad. arch. Dana Mušecová, rod. Necpalová sa narodila 4. 6. 1957 v Lučenci. V r. 1972-76 študovala propagačnú grafiku na Strednej umelecko-priemyselnej škole (SUPŠ) v Bratislave a v r. 1978-84 architektonickú tvorbu, interiér a výstavníctvo na VŠMU v Bratislave. V r. 1976-78 pracovala ako grafička vo firme Výstavníctvo Bratislava. Od r. 1984 pôsobí až doteraz ako architektka v slobodnom povolaní, špecializuje sa na interiér a dizajn. Žije v Bratislave.
