S medveďom chodia na spoločné hrušky

sať rokov. Poznám miesta, z ktorých nikdy neodídem naprázdno,“ rozpráva vášnivý hubár. Aj vo štvrtok odchádzal z hory s plným košom na chrbte. Medzi žltými kuriatkami boli aj dubáky. Hríby a iné lesné plody však chutia aj medveďom. „Tento rok som nevidel žiadneho. Ale čo nebolo, môže byť. Vlani som sa s medveďom stretol až päťkrát. Vybral som sa na hríby na Skorušinu. Už z diaľky som videl, že v tráve leží medveď. Nehýbal sa. Keď som sa k nemu priblížil tak na 20 metrov, pokýval uchom. Zrejme ho pošteklila mucha. Ak sa medveď necíti ohrozený, nezaútočí. Utekať pred ním tiež nemá význam. Je oveľa rýchlejší ako my, ľudia.“
V doline je opustený sad. Rastú v ňom hrušky. Väčšinou sú tvrdé a trpké. Len na dvoch visia chutné, sladké a mäkké plody. „Rád sa tu zastavím. Nazbieram si zopár. Zachutili však aj mackovi. Je to naša spoločná hruška. Veľakrát ma s oberačkou predbehne. Poláme spodné konáre, zamaškrtí si a odíde. Ale veď napokon hríbov, hrušiek a ostatných lesných plodov je tu dosť pre všetkých. Vôbec by mi nevadilo, keby som šiel domov s prázdnymi rukami. Ten božský pokoj, čerstvý vzduch, nádherná príroda sú na nezaplatenie,“ dodá.