stohov, aby statok v čase snehu netrel biedu. Na jednej strane drina, na druhej neskutočná romantika uprostred zelených kopcov a rozkvitnutých lúk. Dve zdravé mocné ruky, to je najpotrebnejší pracovný nástroj chlapov z hôr. Aj 52-ročný Pavel Bútor z osady Cisárske na klenovských lazoch sa ešte pred pár rokmi mohol na ne spoľahnúť. Bol august. Čas, keď človek nevedel, čo skôr od toľkej roboty. Usušené seno bolo treba pobaliť lisovačom do balíkov. Rutina, ktorá sa opakuje každoročne. „Už sme končili. Chlapi oddychovali. Stroj som vypol, ale len čiastočne. Šiel som k nemu ešte pozrieť. Kľakol som si a vtedy sa zapol...,“ spomína gazda, ktorému v tej chvíli išlo o život. Prežil. Pravú ruku sa však už lekárom nepodarilo zachrániť.
S rukou v lise
„Šla som autom z Klenovca. Práce so senom vrcholili. Chcela som mužovi pomôcť. Asi na polceste som stretla auto. Boli to chlapi od nás. Šli veľmi rýchlo, ani nezastavili,“ spomína pani Elena. V tej chvíli netušila, čo za tragédia sa odohrala na ich gazdovstve. Ešte aj vtedy, keď jej zať oznámil, že otcovi „vzalo“ ruku do lisu, dúfala, že to nebude až také vážne. Bolo. Robotou zocelený chlap, ktorého by sotva niečo položilo, prežíval svoje najťažšie chvíle v živote. Zuby zatínal od bolesti a prosil Boha, aby mu pomohol. Prežiť trištvrte hodinu s rukou zakliesnenou v lise, to by dokázal naozaj len málokto. „Už sme skončili. Stroj som vypol, ale len čiastočne. Šiel som ešte pozrieť, či to nezahádzalo. Kľakol som si a vtom sa lis zapol. Ruku mi zobralo až po plece. Kľúčnu kosť dolámalo. Tú bolesť si nikto nedokáže ani predstaviť. Kričal som. Chlapi ma pribehli ratovať.“ Zabezpečovací klin sa však pretrhol a Paľo, ktorý do detailu pozná každú skrutku vo svojich strojoch, vysvetľoval kamarátom, ako zapnúť spätný chod. Hlavu mal už takmer pri valcoch a ešte stále ho to ťahalo. Bolo treba točiť ručne. „Spočiatku som pil vodu. Keď som už nevládal, kričal som na chlapov, nech ma ňou oblievajú. Každá minúta akoby mala hodinu. Bolesť sa stupňovala. Hádam by som bol ten stroj skorej rozbil ako ručne popretáčal. Našťastie prišiel brat. Valce rozobrali, ale ruku nie a nie vyslobodiť. Cítil som ju, aj keď nervy boli popretŕhané,“ spomína.
Amputácia ho neminula
Dvadsať rokov si odkrútil v zdravotníctve ako vodič sanitky. Šliapal na plyn, aby chorých včas dopravil do nemocnice. Teraz to bol on, ktorý zvádzal boj so zubatou. Rozhodovali minúty. Lekári z hnúštianskej nemocnice prevoz do Banskej Bystrice neodporučili. Vraj by ho pacient nemusel vydržať. Ktovie. Pavel s manželkou sú presvedčení, že to všetko mohlo dopadnúť inak. Do rany sa dostala infekcia. Stav sa rýchlo zhoršoval. „Pod pazuchou mi praskla cieva. Krv zo mňa doslova striekala,“ rozpráva osudom skúšaný chlap. Už ani poriadne nevnímal, keď začul slová zdravotníckeho personálu. „Je to zlé. Nemalo by sa to tak nechať,“ hovorili. Neprešla ani hodina a už bol na ceste do nášho krajského mesta. Nasledovala operácia. Myslel si, že sa zobudí bez ruky, ale keď precitol, zistil, že ju stále má. Od úrazu prešlo dvadsať dní. Ruka sa však nehojila. Žily a cievy okolo rany boli silné. „Lekári dúfali, že sa ruka „chytí“. Aj ja som veril. Musel by sa však stať zázrak, a tie sa nedejú,“ povie skepticky. Amputácia ho neminula. V predposledný augustový deň išla ruka preč. „Hádam by bolo bývalo lepšie, keby som bol zomrel,“ dodá gazda, ktorému sa v tej chvíli zrútil svet. Členovia jeho rodiny trpeli s ním. „To sa ani nedá vypovedať, čo sme prežívali. Stavba na lazoch už bola pod strechou. Najmladšia dcéra špekulovala, že s otcom vybuduje ranč. Pozemok bol kúpený, projekt vypracovaný. Plány boli razom preč,“ zapojí sa do rozhovoru Elenka. Čas je však najlepší lekár. „Neviditeľná“ ruka Paľa aj dnes poriadne potrápi, ale on nezúfa. „Bolí, potvora. Cítim ju, ako keby tam bola. Občas zasvrbí dlaň, cítiť mravenčenie v prstoch. Kam však poškrabať, keď tam nič nie je? Poviem vám, niekedy je to na zúfanie.“
Robota je najlepší liek
Starorodičovská drevenica na lazoch pamätá všeličo. Časy, keď po kopcoch nebolo pusto. Stačilo priložiť ruky k ústam a zakričať. Hneď bol dvor plný susedov, ktorí radi pomohli. Dnes je tomu inak. Do kraja, kde počuť zavýjanie vlkov, brechot líšok a jelenice sa neboja prísť až k stavaniu, zavítajú už len chatári a lesní robotníci. Bútorovci majú veľký dom v Klenovci. Drevenica uprostred hôr im však prirástla k srdcu. Rozhodli sa tu usadiť. Na starých základoch vyrástla nová stavba. Útulný domček dýcha drevom, čerstvým syrom a vynikajúcou parenicou. V domácej mliekarni gazdiná vyrába skutočné lahôdky. Zaúdený syr, vyklopený z ozdobnej formy, je nielen pochúťkou, ale aj ozdobou každého stola. Statok v maštali, na lúke pasúce sa kone tiež nedovolia svojim pánom zaháľať. Stále je čo robiť. Pavel Bútor je živým dôkazom toho, že keď človek chce, dokáže aj nemožné. Nesťažuje sa, zbytočne nejajká. Pri robote zabúda na starosti aj bolesť. Bez problémov nasadne do traktora a ide kosiť. Ani na „osudný“ lis nezanevrel a seno na ňom balíčkuje dodnes. Hlavu má plnú plánov, o ktorých nechce len snívať.