Českému centru v Budapešti šéfuje Fiľakovčan

Jenő, ponúkni nám, prosím, úvodom niekoľko svojich spomienok na rodné Fiľakovo ...
Pochádzam z jednoduchej vidieckej rodiny, do svojich troch rokov som žil na dedine – vo Veľkých Dravciach, a až potom sme sa presťahovali do Fiľakova. Zo ženskej vetvy našej rodiny som zdedil zrejme zmysel pre rodinu, lásku či prinajmenšom súcit s bližnými, na druhej strane otec a starý otec z matkinej strany prebudili vo mne túžbu po poznávaní. Moju mladosť poznamenalo niekoľko rodinných tragédií: keď som mal šesť rokov, zomrel mi brat, môj otec bol ťažko chorý od svojich 33 rokov a zomrel, keď som mal necelých dvadsať. Vo svojich 17 rokoch som stratil aj svoju rovnako starú sesternicu, s ktorou sme vyrastali temer ako súrodenci... Mojimi kamarátmi boli viac-menej Slováci, od ktorých som sa naučil hovoriť po slovensky a zasa naopak – oni sa odo mňa naučili po maďarsky. Akýsi ľahký „nádych“ nacionalizmu, ktorý sme tak trochu dostali do vienka všetci, nám vôbec nebránil, aby sme si pri detských hrách rozumeli. Na ZDŠ i na gymnáziu som mal niekoľko dobrých učiteľov, ktorí vo mne pestovali rodinné dedičstvo, t. j. emocionálnu i racionálnu inteligenciu. Skrátka – mal som rád matematiku i literatúru, fyziku i hudbu. Absolvoval som I. i II. cyklus hudobnej školy vo Fiľakove v hre na akordeóne a zúčastnil som sa aj matematickej olympiády. Hral som rovnako šach aj futbal, stolný tenis, neskôr basketbal i hádzanú. Všetko som bral dostatočne vážne a dosahoval som výsledky lokálneho významu vo všetkých týchto „disciplínach“.
Po ukončení svojich pražských štúdií si v tomto meste zakotvil natrvalo. Ako ťa Praha prijala a aké sú tvoje spomienky na atmosféru mesta pred „nežnou revolúciou“?
Praha je veľkomesto svetového významu s mimoriadne bohatou históriou a navyše – otvorené mesto. Mne osobne Praha otvorila oči, dala mi šancu, ukázala mi možnosti a stavala ma do situácií, keď som sa musel rozhodovať a niesť za svoje rozhodnutia zodpovednosť. Tu som jednoducho dospel. Tu som si založil rodinu, našiel nový domov a neskôr i prácu. Konfrontácia s novým veľkomestským svetom, ktorej som bol ako vidiecky chlapec vystavený, bola samozrejme zložitá. O to viac, že otvorenosť, o ktorej som hovoril, bola skôr skrytou dušou mesta, akousi tvárou za stenami, niekde v súkromí, zatiaľ čo jej oficiálna, husákovská, krikľavo ideologická tvár bola odpudzujúca a svojím spôsobom odľudštenejšia než to, čo som poznal v malom meste. Nebol som na to však sám: mal som tu prinajmenšom jedného vynikajúceho učiteľa, profesora Petra Rákosa a istú spolužiačku Danu – neskôr a doteraz moju manželku, ktorí mi boli v mojom hľadaní, niekedy až tápaní úžasnými pomocníkmi, priateľmi a životnými partnermi. Pokiaľ ide o zamestnania, ktoré som po vysokej škole vykonával, tak redakcia Új Szó a neskôr Maďarské kultúrne stredisko boli vlastne len pracovnými možnosťami, ktoré sa práve vtedy ponúkali, zatiaľ čo univerzita bola a stále aj je pre mňa výzvou. Ako som asi vtedy zmýšľal, to v skratke ilustruje fakt, že od augusta 1988 a potom počas tzv. Palachovho týždňa 1989 som sa v Prahe zúčastnil snáď všetkých demonštrácií. 17. novembra sme sa spolu s manželkou ocitli v tom známom „kotli“ na Národní třídě a 20. novembra sme boli i s pánom profesorom Rákosom na Václaváku... Bola to obrovská úľava, keď sa to všetko zrútilo.
V súčasnosti šéfuješ Českému centru v Budapešti. Môžeš nám o tom povedať niečo bližšie?
Stále som v stave pedagógov Karlovej univerzity, ale v r. 2003 som dostal neplatené voľno a teraz pôsobím v diplomatických službách, konkrétne – stal som sa riaditeľom Českého centra v Budapešti. Je to vlastne kultúrna inštitúcia, ktorej hlavným poslaním je prezentovať českú kultúru v Maďarsku. Mám svojím spôsobom vďačnú prácu, pretože českú kultúru si Maďari nesmierne vážia a obdivujú ju. Dopyt po nej je taký veľký, že ho sotva stačíme uspokojiť. Ja som bol vlastne po celý život sprostredkovateľom maďarskej kultúry v Čechách a teraz sa karta otočila. Je to pre mňa samozrejme česť, že práve ja tu v Budapešti môžem prezentovať českú kultúru, ale ak aj odhliadnem od svojej osoby, je to vec prirodzená: kto iný by mal úspešne sprostredkovávať kultúrne hodnoty, ak nie ľudia, ktorí dýchajú s oboma kultúrami a poznajú ponuku i dopyt z oboch strán? V tomto duchovnom zmysle slova sa cítim doma rovnako tak v Čechách, ako na Slovensku i v Maďarsku, a mám pocit, že neustála konfrontácia kultúrnych hodnôt, ktoré tieto tri národy vytvorili a ktoré sa vzájomne dopĺňajú, obohacujú človeka tak významne, že to rozhodne stojí za vynaložené úsilie. Na budúci rok sa táto moja misia končí a vraciam sa späť na Karlovu univerzitu, na katedru hungaristiky, kde som vyučoval maďarskú literatúru a čiastočne i maďarskú lingvistiku.
Priblíž nám, teraz, prosím, svoje ďalšie aktivity.
Priznám sa, že na ďalšie veci momentálne absolútne nemám čas. V Prahe som mal ako pedagóg publikačnú či prekladateľskú činnosť takpovediac v popise práce, zatiaľ čo tlmočenie bolo nutnou existenčnou podmienkou pre pedagóga, ktorý má aj rodinu... I keď je pravda, že to bola i z profesionálneho hľadiska zaujímavá skúsenosť. Po r. 1989 som bol tlmočníkom snáď všetkých českých prezidentov, premiérov a ministrov zahraničných vecí, predsedov parlamentov i ďalších politikov, čo bolo pre mňa ako človeka nazývaného „homo politicus“ nesmierne zaujímavé a vzrušujúce. Rovnako tak museli ochabnúť i moje aktivity vo Zväze Maďarov žijúcich v Čechách, pri ktorého zakladaní som kedysi stál, a takisto i s časopisom Prágai Tükör, v ktorom som bol istú dobu šéfredaktorom a ktorého spletité osudy mi vždy ležali na srdci.
Čo považuješ za najdôležitejšie vo svojom živote?
Ľudstvo počas svojej existencie už popísalo milióny strán učených textov – nič nového pod slnkom. A pozri sa pritom na vraždenie ľudí vo svete, na sociálnu, mravnú a všelijakú inú biedu, ktorá ľudstvo obklopuje. Ako by nestačila tá prirodzená tragédia bytia, ten nevyhnutný koniec, na ktorý vo svojej úžasnej dráme Tragédia človeka nemôže zabudnúť ani náš rodák, spisovateľ Imre Madách. A pozri sa na tých fantastov, ktorí sú v skutočnosti a spravidla len ziskuchtiví ničomníci a ktorí tu v mene národa, ľudstva alebo len v mene čistej racionality globálneho trhu ponúkajú raj priamo na zemi a pokojne pritom štvú proti sebe národy, rasy, triedy... Ak ti poviem, čoho sa držím ja, t. j. kultivovania vlastnej emocionálnej inteligencie a pestovaniu racionality, ináč povedané neustálej sebareflexii, urobím tým medvediu službu tým, ktorí si toto prečítajú bez toho, že by som im mohol na odplatu sľúbiť čisté svedomie či pokojný spánok. Už dávno je všetkým jasné, že najviac sa kvôli svedomiu natrápia ľudia poctiví. Darebáci totiž spia hlboko a nerušene.
Literárny historik, lingvista, hungarista, vysokoškolský učiteľ PhDr. Jenő Gál, PhD., sa narodil 2. 6. 1957 vo Fiľakove, okres Lučenec. Základnú školu i gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským absolvoval vo svojom rodnom meste, tu i maturoval v r. 1976 v triede prof. Auréla Vassányiho. V r. 1978-83 študoval maďarský i český jazyk na FF Karlovej univerzity (KU) v Prahe. V r. 1983-87 bol redaktorom filiálnej redakcie Új Szó v Prahe a v r. 1987-88 odborným referentom Maďarského kultúrneho centra v Prahe. Od r. 1988 je až doteraz vysokoškolským učiteľom FF KU v Prahe. V súčasnosti je od r. 2003 riaditeľom Českého centra v Budapešti. Trvalo žije v Prahe.