Holokaust je tŕňom v päte Slovenska

lo vyše tritisíc Židov. Takmer všetci zahynuli v koncentračných táboroch. V nedeľu na židovskom cintoríne v Lučenci si kytičkou kvetov uctili ich pamiatku.

„Vlaky do nenávratna“
Aj na lučenskú železničnú stanicu dorazili na hnedo natreté vagóny. Dnes už také na koľajniciach nevidno. Voľakedy sa v nich prevážal dobytok. Od rána sa do nich hrnuli skupiny mladých ľudí. Zrejme zo škôl. Tí, čo prichádzali, boli veselí a rozosmiati. Odchádzali vážnejší, zamyslení. Pred takmer sedemdesiatimi rokmi to bolo inak. Vagóny stáli rovnako ako dnes, na vedľajšej koľaji. Ale ľudia, čo do nich nastupovali, neboli veselí. Neboli to len deti a mládež. Boli to aj dospelí a starci. Všetci mali jeden znak. Žltú šesťcípu hviezdu. Ten krikľavo žltý znak oznamoval svetu: „Žid! Nežiadúci!“
Aj v Lučenci sa takí našli. Nie málo. Vyše tritisíc ľudí so žltou hviezdou. Tritisíc, čo sa už nevrátilo. Boli to „Vlaky do nenávratna“. Do vagónov smrti umiestnilo múzeum SNP v Banskej Bystrici dokumenty z čias, keď tieto vlaky jazdili „na živo“. Dokumenty, ktoré v súdnych ľuďoch vyvolávajú pocity mrazenia. Faktografiu z rokov 1939 – 1945. Od marca do októbra 1942 takéto vagóny odviezli zo Slovenska 57 628 ľudí. Po okupácii, v roku 1944 boli mnohí ďalší zavraždení a 12–tisíc väzňov odviezli do Osvienčimu a Terezína. Toto už zabezpečovali Nemci. Z juhu Slovenska okupovaného Maďarskom (patril sem aj Lučenec) bolo odtransportovaných 42 348 Židov. Sú to veľmi kruté fakty. Tragédia, ktorá sa veľmi ťažko vysvetľuje. Kto z nášho „holubičieho“ národa za ňu môže? Odpoveď sme hľadali u riaditeľa Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislava Mičeva.

Vinu nesie totalitný režim
„Svoj diel viny nesie totalitný režim vtedajšej vojnovej Slovenskej republiky. Vyrovnanie sa s týmto faktom nie je jednoduché. Akékoľvek vymýšľanie legiend a mýtov, ktoré sa snažia glorifikovať politický systém v tomto období nie sú nijakým východiskom. Vtedajšia propaganda tvrdila, že so Židmi sa deje iba to, čo v stredoveku: Židia boli občanmi druhej kategórie a vladári ich často vyháňali zo svojich krajín. Vtedajšia ľudácka vláda však vedela, že k nacistickej politike genocídy sa odmietavo stavia aj Vatikán. Často sa konanie vlády ospravedlňuje snahou o zachovanie existencie samostatného Slovenského štátu. Po prípadnom nacistickom víťazstve by však aj osud slovenského národa bol neistý. Slováci mohli byť nanajvýš germanizovaní. Aj to len určitá časť národa. Ktorá by spĺňala kritériá árijskej rasy. Ostatných by čakala fyzická likvidácia, prinajlepšom otrocká práca,“ hovorí riaditeľ. Upozorňuje na historické dokumenty.

Rozhodujúce kroky
Február 1939: A. Mach, hlavný veliteľ Hlinkovej gardy: „So Židmi, ktorí majú zlato, šperky, bohatstvo, urobili všade poriadok. A urobíme ho s nimi aj my!“
August 1940: D. Wislicény, poradca slovenskej vlády pre riešenie židovskej otázky: Pozbavím na Slovensku 90 – tisíc ľudí príjmu a majetku, vznikne z toho židovský problém, ktorý možno riešiť iba vysťahovaním.
Tretí september 1940: Slovenský snem splnomocnil ústavným zákonom vládu, aby počas jedného roka urobila opatrenia potrebné na dokončenie arizácie.
Štrnásty september 1940: Židovským občanom odobrali pasy a iné doklady, ktoré im umožňovali cestovať.
Dvadsiatypiaty marec 1942: O 19.20 hodine odišiel z Popradu prvý transport. Tisíc mladých žien bolo odvezených do Osvienčimu.
Ôsmeho februára 1943: A. Mach: „Jednou z prvých našich povinností bude, keď sme odstránili 80% Židov, vysporiadať sa aj s ostatnými. Príde marec, apríl a pôjdu transporty“.
Piateho mája 1943: Vatikán: Svätá stolica protestovala proti ďalšiemu vysťahovaniu Židov a kresťanov židovského pôvodu zo Slovenska.
Dvadsiatydeviaty august 1944: Vyhlásenie SNP, v ktorom bojovalo 1650 slovenských Židov.
November 1944: Vo vápenke v Nemeckej Nemci a gardisti zavraždili a spálili 1647 rasovo a politicky prenasledovaných osôb.

Arizácia
„Vtedajšia legislatíva od začiatku „myslela“ na osoby nepriateľské a neprispôsobivé. Tieto opatrenia sa okrem Židov týkali aj rómskej populácie. Rómovia išli zväčša do pracovných táborov. Prvé boli napríklad v Očovej, Revúcej a inde. U Židov však bola motivácia oveľa väčšia. Byť Slovákom sa v tom čase oplatilo. O tom, že Židov treba zbaviť majetku a zároveň obmedziť ich vplyv na hospodársky život štátu, vládla u ľudákov názorová jednota. Radikáli, reprezentovaní najmä Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom, presadzovali nacistické rasové riešenie. Umiernení presadzovali, aby v oblastiach, kde nebolo dostatok odborníkov, zostali vo funkciách aj Židia. Chýbali lekári, bankári, obchodníci. Obchody boli zväčša arizované. To znamená, že židovskému obchodníkovi bol pridelený slovenský správca. Čakateľov na arizáciu bolo na Slovensku neúrekom. Hlinkova garda si robila nároky na dozor nad týmto procesom. Zdôvodňovalo sa to tak, že ak sa Židia zbavia vplyvu a majetku, Slováci – kresťania, sa stanú pánmi svojho hospodárstva. Na tieto účely predseda vlády Vojtech Tuka zriadil 31. januára 1940 „Hospodársku úradovňu predsedníctva vlády“. Na čelo postavil Augustína Morávka. Jeho úlohou bolo koordinovanie všetkých prác spojených s riešením židovskej otázky,“ objasňuje históriu Stanislav Mičev.
Podľa ďalších dokumentov však rýchlosť arizácie nebolo pre radikálov dostatočná. Zmenila to nacistická intervencia. Hitler si vymohol odvolanie nášho ministra zahraničných vecí Ďurčanského a Tuka zaujal zároveň aj jeho post. Na Slovensko prišiel nový nemecký veľvyslanec a už spomínaný Wisliceny, expert na židovskú otázku. Arizácia nabrala druhý dych. Zároveň s ňou rástlo úplatkárstvo a korupcia. Kritizovala to dokonca aj propagandistická ľudácka tlač. Zriaďovali sa pracovné tábory aj pre Židov. Jeden z nich bol aj na neďalekom Oremovom Laze. Ďalším krokom boli už spomínané deportácie. Zaujímavé je, že slovenská vláda nacistom sa tzv. presídľovanie platila. Bolo to 500 ríšskych mariek za každého vysťahovaného slovenského Žida. Zásadne situáciu pozostatkov Židov na Slovensku zmenila nemecká okupácia nášho územia po potlačení povstania. Nemci obnovili deportácie a osudy slovenských Židov spečatili. Vagóny približujú hrôzu, ktorá sa nedá opísať. Približujú históriu, nútia zamyslieť sa. Nad chamtivosťou, krutosťou, bolesťou a hanbou. Múzeum SNP urobilo veľký krok k objasneniu príčin udalostí, ktoré sú dodnes čiernou machuľou na stránkach našej histórie.