ných lúčin a nív. Aby nepôsobili príliš jednotvárne, sem tam sú popretkávané zalesnenými pahorkami, chodníkmi a cestičkami. Popri nich, z pomedzi korún stromov, kde tu vykúka strecha domca či turňa kostola. Taký je tento kraj. Trochu iný ako v susednej doline Krivánskeho potoka. Ale aj trochu podobný. Ba v mnohom je s horným Novohradom rovnaký. Tak ako tam, tak aj tu, v haličskom podzámčí, sa v piatom či šiestom storočí začali usádzať Slovania.
Náleziská zlata a striebra tu ešte pred nimi prekutávali Kelti, možno aj Germáni. Aj pred nimi však v tomto kraji žili ľudia. Tiež si budovali útočiská v nedostupných horách. Rovnako, ako ich susedia. Pohanské hrady boli v okolí Haliče dokonca dva. Dodnes sa z nich zachovali zbytky kamenných valov. Na nich stáli kovové hradby. Spolu s horami ukrývali vtedajších ľudí pred hordami zbíjajúcimi popri soľnej či jantárovej ceste. Že to nebýval krátkodobý úkryt, dokazujú nálezy bronzových šperkov a rôznych nástrojov starých viac ako 3 500 rokov. Cesty, jantárová aj soľná, prinášali do tohto kraja život. Priniesli obchod a s ním aj nebezpečenstvá. Postupom času, ako obchod rástol, sa pre nebezpečenstvom nestačilo len ukryť. Bolo treba zachovať poriadok, pokoj pre obchod. Chrániť ho. Preto v dnešnej Haliči vznikla pevnosť. Hneď nad soľnou cestou. Keď už križovatka bola chránená, vznikol aj soľný sklad a Soľný úrad. Veď soľ bola nad zlato. Potom tu vyrástla aj osada. Slovania ju nazvali Holuch.
„Áno, Holuch, tak sa naša obec spomína na doteraz najstaršej listine z roku 1299,“ vstupuje do našich úvah Vladimír Rehanek. Starostom Haliče je už tretie volebné obdobie. Tu sa narodil a meno Rehanek sa nachádza aj vo veľmi starých záznamoch o obci. Starosta si veľa pamätá. Ešte viac počul od predkov a niečo aj naštudoval. „Viete, u nás sa všetko odvíja od zámku. Asi to vždy tak bolo. Je dominantou nielen našej dediny, ale celého vŕšku Novohradu. Hovorím dediny, radšej však mám pomenovanie mestečko. Štatút mesta teraz síce nemáme, ale boli sme už aj okresom. Ten, tak trochu mestský charakter, chceme zachovať a rozvíjať. Preto teraz spracovávame projekt revitalizácie centra. V novom územnom pláne máme tento zámer už takpovediac uzákonený. Vykonávací projekt nám robí banskobystrický ateliér. Chceme, aby to tu dýchalo históriou. Málokde je toľko národných kultúrnych pamiatok na jednom mieste. Všetko sa tak, ako to prirodzene vznikalo, odvíja od zámku a parku okolo neho. Park aj napriek oploteniu prerastá až do administratívneho centra. Túto zónu plánujeme revitalizáciou rozšíriť. Bude treba rekonštruovať staršie domy, vysadiť zeleň, dobudovať chodníky a verejné priestranstvá. Máme záujem, aby tam, kde sú dobré podmienky, boli postavené aj nové domy. Mal by vzniknúť aj priestor pre rozšírenie turistických služieb. Výstavbu v centre uprednostníme pred výstavbou novej štvrte. Toto určite posilní mestský vzhľad centra obce. Máme však ešte jeden cieľ. Dosiahnuť počet 2000 trvale žijúcich obyvateľov. Teraz ich máme 1700. So spomínanou výstavbou tento cieľ dosiahneme,“ hovorí starosta.
Podľa jeho vyjadrenia je na dobrej ceste aj rekonštrukcia zámku. Od roku 1993, odkedy sa odtiaľto presťahoval Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne retardovaných, celý areál chátra. Zo 16 hektárového lesoparku sa vraj už stáva džungľa. Kým bol vlastníkom zámku štát, pokúšal sa ho predať. Jeho snahy však boli alibistické. Potom prešiel zámok do vlastníctva Vyššieho územného celku. Vtedy sa začalo aj vďaka tlaku obce s predajom vážne uvažovať. Po viacerých pokusoch sa kupec našiel. Za 46 miliónov ho kúpila firma IMET z Košíc. Podľa starostu je to vraj firma dosť blízka tamojšiemu oceliarskemu koncernu. IMET vyšiel ako víťaz zo súťaže o najlepší, najkrajší návrh rekonštrukcie. V zámku teraz robia prieskum pamiatkári. Preto sa tam nesmie. Noví majitelia už ukončujú vykonávací projekt rekonštrukcie. Chcú vraj hotel so štyrmi hviezdičkami pre 80 ľudí. Z rytierskej sály by mal vzniknúť salón vhodný aj na sobášenie. Možno tam bude aj lokálne múzeum. Starosta kroky nového majiteľa hodnotí pozitívne: „Mám z nich zatiaľ dobrý pocit. Zdá sa, že to môže byť seriózne. Chceme, ak to len trochu pôjde, aby sa okolo areálu nerobilo oplotenie, ale aby zámocký park splýval s obecným a so zeleňou pri okolitých kultúrnych pamiatkach. Aj Jožo Pročko, ktorý má v zbrojnici pri Soľnom úrade reštauráciu, nám podobne vychádza v ústrety. Keď je dobrá vôľa na oboch stranách môže sa obec s podnikateľmi dohodnúť. Býva z toho obojstranný prospech.“
V Haliči sa pracuje. Vidieť to takmer na každom kroku. Tiež to však nebolo zadarmo. No v obci nečakali, kým im niekto niečo donesie. Prvá etapa kanalizácie sa stavala zo štátnych fondov. Druhá, ktorou sa výstavba kanalizácie aj končí, je financovaná zo štrukturálnych fondov EÚ. Stojí to 33 miliónov korún. Starosta hovorí, že je rád, že investorom nie je obec ale Stredoslovenské vodárne a kanalizácie. Sú vraj starosti s preplácaním faktúr. Po dokončení kanalizácie, ktorá je plánovaná na koniec augusta, už môžu uvažovať o definitívnej povrchovej úprave ciest a chodníkov. Potom budú mať komplexnú obecnú infraštruktúru vybudovanú. Možno ešte bude treba modernizovať technické zariadenie čistiarne odpadových vôd. Dimenzovaná je na 1500 obyvateľov, podľa starostu však znesie aj väčšiu záťaž. Infraštrukúra je pripravovaná aj pre novú stavebnú lokalitu Horné pole. Má tam byť sto domov a dve bytovky.
Ako sme už spomínali, v Haliči uprednostňujú výstavbu v strede obce. „Keby sme mali voľné pozemky, prišlo by k nám veľa nových stavebníkov. My však chceme, aby pre výstavbu bola vopred pripravená celá technická infraštruktúra. Voda, elektrina, plyn, dažďová aj splašková kanalizácia, cesty aj chodníky. Len vtedy majú ľudia možnosť dobre sa zariadiť. Nedávno sme na údržbu povrchov miestnych komunikácií uvoľnili z rozpočtu obce dva milióny korún. Po dokončení kanalizácie už budeme celkom v pohode. Ešte keby pribudli pracovné príležitosti. Teraz máme v zahraničí okolo 50 ľudí. V Anglicku je ich približne dvadsať, niečo v Írsku a v Česku. Ženy chodia najmä do Rakúska. Ja mám tiež syna v Londýne. Už šiesty rok. No nie je to tam ľahké. Myslím si, že nie je ani nevyhnutné stavať diaľnice. Podstatné je investovať do vzdelania. Tak to urobili aj v Írsku. To je moja zahraničná skúsenosť. Pre nás je dôležité ešte jedno – jazyky. Hlavne angličtina,“ hovorí V. Rehanek.
Starosta zastáva názor, že obec má slúžiť občanovi. Občan má zase robiť tak, aby sa staral o seba. Ale keď môže, aby pomáhal aj obci. Obec má aj pre podnikanie vytvárať podmienky. Veď je to aj o zamestnanosti, o celkovej spokojnosti občanov. V Haliči je viacero pomerne prosperujúcich firiem. Vyrába sa tu nábytok – kancelársky aj kuchynský. Väčšina sa vyváža. V bývalom štátnom majetku robia kachle a krby. Tiež na vývoz. Veľmi dobre funguje miestna pekáreň. Okolo 25 ľudí zamestnáva miestne cestmajsterstvo. Sú tu aj viacerí malí remeselníci. Obecný úrad zamestnáva troch robotníkov. Služby si objednáva. Sem tam vypomáhajú ľudia na aktivačných prácach. Základná aj materská škola funguje. Len škoda, že veľa prisťahovalcov vozí deti do školy a škôlky v meste. Haličania budú musieť hľadať príčiny. Žiaľ, tradičné remeslá sa doteraz obnoviť nedarí. Kedysi tu takmer v každom dome pracoval hrnčiar. Koncom 19. storočia tu bola manufaktúra na výrobu kameniny. Hrnčiarsku hlinu kopali v chotári obce. Cech hrnčiarov, ako inak, v krčme rozhodoval, kto – kde a s kým baňu na hlinu otvorí. Hrnčiari boli aj dobrí obchodníci. Kemeninové riady chodili predávať až do Pešti. Viete aká bola cena? Toľko obilia, koľko sa do nádoby zmestilo. Možno práve to viedlo hrnčiarov k tomu, že na výzdobe si až tak veľmi nedávali záležať. Hnedastou alebo zelenkastou glazúrou „poliata“ haličská keramika je dnes už len zberateľským artiklom.
Kedysi, ešte začiatkom 20. storočia, bola v Haliči aj súkenka. Táto fabrika na výrobu plátna sa mohla popýšiť stredoeurópskym unikátom. Po prvýkrát tu bol v textilke pri výrobe používaný parný stroj.
Ako hovoril starosta, všetko sa v Haliči odvíjalo od zámku. Gróf Forgáč aj v novovekých dejinách vtlačil do jej histórie svoju pečať. Aj spomínaná súkenka bola jeho dielom. Postaral sa aj o to, že keď sa pred druhou svetovou vojnou južné oblasti Slovenska odovzdávali Maďarsku, Halič sa zamenila s Maškovou. Pripadla k Maďarsku a Mašková Slovenskému štátu. Hranica bola za zámkom. Pred Starou Haličou. Ľudia o tomto období neradi hovoria. Zdá sa, že po období hľadania nového výrazu, sa už môžu zaoberať budúcnosťou. Chátrajúci zámok sa znovu môže stať pýchou obce. Práve on, tak ako to bývalo v minulosti, môže predurčiť jej smerovanie. Ak by bol pravidelne navštevovaný zahraničnými turistami, automaticky by to vyvolalo dopyt po nových službách. Niečo už funguje dosť dobre. Starosta spomínal reštauráciu Joža Pročka. Dobré služby ponúka vraj aj T–klub, aj Reštaurácia pod gaštanom. Určite však bude potrebné aj lacnejšie ubytovanie ako vo štvorhviezdičkovom hoteli v zámku. Aj veľa ďalších turistických služieb. Zrejme najdôležitejšie budú dobré informácie a dobrá prepojenosť na turistické atrakcie v okolí. Halič a susedné obce už pred pár rokmi založili združenie pre rozvoj turistiky v podzámčí. Na základný propagačný materiál získali prostriedky z fondov EÚ. Činnosť združenia asi potrebuje v tomto období nejaký nový podnet. Možno to bude aj v tom, že aj na rozvoj „priemyslu“ nazývaného turistika, je potrebné ľudí vopred pripravovať, vzdelávať. Veď práve v tomto období nám EÚ dáva šancu. Treba si uvedomiť, že ak turista z Londýna či Paríža pricestuje k nám, povedzme že do zámku v Haliči, sotva sa uspokojí s hotelovou izbou. Nech by bola akákoľvek komfortná. Bude chcieť vidieť viac. Spoznať krajinu, ľudí v nej. To je tá šanca pre všetkých. Pre Prahu, Ábelovú, Políchno, Lupoč či Maškovú. Takýto zaujímavý okruh sa môže rozširovať takmer neobmedzene. Lebo Halič, haličské podzámčie, ale aj širšie okolie má to, čo dnes má už máloktorá krajina v Európe. Pomerne málo industrializovanú, autentickú krajinu. Len ju treba vedieť ponúknuť. Veď turisti k nám už chodia. Väčšinou však nevedia kde a prečo by sa mali zastaviť. Možno by tak, ako si spomína haličský starosta, pomohol aj taký ujo Pivka v šurcni za hrnčiarskym kruhom.
