Gubári čakajú na lepšie časy

Simičák, 67-ročný majster gubár, sediac za krosnami, dreveným rámom so železným brdom pritláča, pribuchuje vlnený útok votkaný do osnovy k už natkanej časti koberca. Zhutňuje jeho hustotu a pevnosť. Na prvý pohľad monotónna práca. Prevliecť vlnený útok tak, aby mal potrebnú vôľu a nesťahoval utkaný materiál - pribuchnúť.
Opäť prevliecť - pribuchnúť... Pritom sledovať osnovu. Ak ochabne, pritiahnuť návoj a zase prevliecť, pribuchnúť... Ak vyrába farebný vzor, musí starostlivo očami sledovať jeho parametre na nakreslenej predlohe a prenášať ich podľa nitelníc do tkanej guby. Prevliecť, pribuchnúť... Ak je na programe vlasatá guba, treba ponavliekať do každej medzery osnovy desaťcentimetrový vlnený vlas, prevliecť útok, pribuchnúť a ešte dvakrát prevliecť, pribuchnúť. Potom znova pozastrkávať vlnené vlasy... Náročná práca. Ťahajúca oči, unavujúca chrbát, ramená i hrudník. Pri krosnách treba obsedieť hodiny. Trpezlivo, zodpovedne. Každá nedbanlivosť, nepozornosť uberie finálnemu výrobku silu i krásu. Keď však pracujete precízne, zodpovedne výsledkom sú nádherné koberce, surovice, holé i vlasaté guby. Ako živé ovečky na svahoch pod Klenovským Veprom. Sú ozdobou nejednej domácnosti u nás, ale hlavne v zahraničí, kam ich dlhé roky vyvážalo Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) v Bratislave.
Cesta Jozefa Simičáka ku gubárstvu nebola priamočiara. Najskôr sa upísal baníctvu. Dvanásť rokov práce v podzemí však podlomí zdravie. Tak to bolo aj v prípade Jozefa. Preto sa v roku 1969 vrátil z Ostravy na Slovensko. Nie však na východ, do rodného Tokajíka. Páčil sa mu kraj v údolí Rimavy. Podobne ako jeho sestre, ktorá sa sem vydala. S pomocou rodiny postavil dom priamo pri brehu tejto básnikmi ospevovanej rieky - v Rimavských Zalužanoch a hľadal si, ako čiastočný invalid, prácu. Našiel ju na družstve, potom robil nábor pracovníkov do bane... Keď manželka musela nechať prácu v lese, začali spolu premýšľať o tkaní a výrobe gúb. V tom čase to bol veľký hit. Centrum tradičnej výroby týchto dekoratívnych koberčekov, tkaných z ovčej vlny, bolo v neďalekom Klenovci. To bolo výhodou. A potom, u Simičákovcov v Tokajíku mala podobná činnosť tradíciu. Po vojne si sami tkali. Síce nie guby, ale ľanové i konopné plátno. To prvé, jemnejšie na košele, druhé na plachty, uteráky, hrubé nohavice... Jožko ako chlapec, keď zohnal ovce z pastvy, tiež pomáhal. Za pár kociek cukru sedel za krosnami aj dve tri hodiny. Čo to pochytil. Presvedčil teda manželku, že to spolu zvládnu. Švagor Štefan Janolek, zručný rezbár, im vyrobil na mieru krosná a začali s tkaním. Najskôr koberčekov, potom aj gúb. Hladkých, hrčkatých (surovíc), vlasatých. Bielych i vzorovaných. Podľa vlastných i z ÚĽUVu dodaných vzorov. Nebolo to ľahké. Bolo treba navyše zvládnuť pranie, čistenie vlny i jej farbenie. Spracovanie na kolovrate. „Dôležité je vybrať si správny materiál. Preto sme chodili priamo za strihačmi, aby nepomiešali špinavú vlnu s čistou. Tá najkvalitnejšia je z chrbta ovce. Toto husté rúno je na výrobu gúb najvhodnejšie,“ hovorí pán Simičák.
Odmena za náročnú prácu nikdy nebola vysoká. Ani v najlepších rokoch. Ak to malo vydať na živobytie, museli vyrobiť dvadsať – tridsať kusov. Krásnych, dekoratívnych, vlnených koberčekov: 50-60 centimetrov širokých, meter a pol až dva metre dlhých. Priviedli k tejto práci aj syna Jožka. Rád pomáhal. Dnes už štyridsiatnik, by mohol kedykoľvek sadnúť za krosná a pokračovať v otcovej robote. Rodinu to však neuživí. Preto si našiel prácu v Čechách. Domov dochádza len sporadicky. Ak má otec niečo rozrobené, pomôže. „Možno sa raz zmení situácia. Spracovania ovčej vlny a predaja gúb sa ujme nejaký podnikateľ a opäť sa naše krosná rozklopú naplno,“ vzdychne si Jozef Simičák. „Veď ak sme kedysi robili aj 30 gúb mesačne, v súčasnosti je to 5-6 ročne. Pre priateľov, známych. Z koníčka sa stala profesie a z tej opäť už len koníček. Vraciam sa k nemu, aby som nezabudol a hlavne, aby som si naplnil voľný čas. Teraz v lete ho síce viac trávim v záhrade a na hubách, ale v zime, či v horšom počasí mi to nedá. Sadám za krosná a pracujem. Je to nielen o nových gubách, ale aj o spomienkach na zážitky spojené s týmto krásnym remeslom, na výstavy, festivaly, jarmoky, na ľudí, s ktorými som sa pri ňom stretol. Je to o gubárstve samom. To by nemalo vyhynúť len preto, že v súčasnosti o ovčiu vlnu nie je záujem.“
Jozef Simičák vie o čom hovorí. Presvedčí sa o tom aj ten, kto navštívi jeho dielňu v Rimavských Zalužanoch. Pokochá sa v jeho krásnych, precízne tkaných výrobkoch, zohreje sa gubou, ktorá jediná vie naakumulovať teplo a udržiavať ho (napríklad na posteli pod plachtou) počas celej noci. To nie je syntetika. Pravý, prírodný materiál. Vie pomáhať, ale tiež potrebuje pomoc. Je živým produktom ako ovečky, z ktorých pochádza. Dovidenia v lepších časoch, majstri gubári.