Článok pokračuje pod video reklamou
„Niežeby som nevedela uháčkovať dva rovnaké, ale takto sa mi to viacej páči. Iné vzory, iné farby. Len dcére som do kuchyne háčkovala s rovnakým vzorom. Kedysi sme doma tkali koberce. Také domáce, ktoré dlho vydržali. No potom prišli deti a pre krosná neostalo v dome miesta. Poznačil ich aj čas. Tak sme ich spálili. Krosná vystriedala háčkovka. Mám aj drevenú. Manžel mi ju vystružlikal,“ hovorí sedemdesiatročná Emília Fridrichová. Býva v rodinnom dome v Divíne a vo voľnom čase háčkuje ozaj pekné koberce. Pre vlastné potešenie, pre radosť blízkych.
„Pri háčkovaní si najlepšie oddýchnem. Prídem zo záhrady, sadnem si k háčkovke a hneď mi je lepšie.“ Koberce zhotovuje zo starých látok. „Keby nie môjho koníčka, staré veci by sa v rodine kopili v skriniach. Takto ich postrihám, namotám do klbka a je z nich koberec,“ s úsmevom povie šikovná gazdiná.
