„Holubí dum” stojí v Pôtri

za Pôtrom. Nedávno ho vo svojej záhrade postavil 54–ročný invalidný dôchodca Miroslav Knapek.

„Ranč Dominik a Rebecca”, hlása nápis zakvačený pod drevenou strieškou nad bránou. Kto si myslí, že ho tu privíta dupot koní a kovboj v klobúku s lasom v ruke, mýli sa. Svoj sen o peknom bývaní si tu splnili manželia Knapekovci. On vyučený automechanik, ona záhradníčka a vinohradníčka. Zelený domček uprostred rozkvitnutej nádhery. Drobné skalničky, muškáty, lekná v malom jazierku a všade navôkol veľa originálnych nápadov. „Jirku Schelingera mám rád. Pieseň Holubí dům patrí medzi moje najoblúbenejšie. Pri jej počúvaní som si ho neraz predstavoval. Rozhodol som sa, že si ho postavím,” hovorí Miroslav, ktorého holuby sprevádzajú od detstva. Ako malý chlapec ich vydržal pozorovať celé hodiny. Operení poštári boli ozdobou jeho rodičovského dvora. „Bol som zvedavý, či sa holuby dokážu naozaj vrátiť domov. Zobral som ich do Lovinobane a vypustil. Do Pôtra sa vrátili za dvadsať minúť,” spomína.
V čase, keď Knapekovci bývali v jednom z panelákov v susednom okresnom meste, musela ísť holubárska vášeň bokom. Stále sa však vracali do Miroslavovho rodičovského domu, v ktorom dnes žijú. Zrekonštruovali ho, upravili okolie. „Veľmi rada chodím k starkým. Je mi tu dobre,” zasmiala sa 7 – ročná Rebecca. Záľubu v kvetoch zdedila po starej mame. „Pozrite, aj ja si už sadím vlastné kvietky. Také pekné, fialové,” povedala malá šikovnica. Na dvore je naozaj čo obdivovať. Stojan na kvety z mladej brezy, drevená pergola, ktorú Miroslav vyrobil pre svoju manželku na sviatok všetkých zaľúbených. Z drevených súdkov na ozdobných postavcoch vyrastajú žlté kvety. Drevená studňa, ktorá tiež vyšla z dielne domáceho pána, “zakvitla” ťahavými muškátmi. Kolesá zo starého rebriniaka, krčah, či pomaľovaný džbán. To všetko „zrástlo” s vidieckym dvorom. „Práca s drevom ma vždy bavila,” dodá Miroslav, ktorý sa nepotrebuje chváliť. Jeho práca ho chváli sama. „Poďte sa pozrieť na moje prasiatka,” veselo pokrikuje Rebbeca. Ani chliev nie je obyčajný. Na stenách sú maľby domácich zvierat a pod lastovičími hniezdami vysia šúľky kukurice. Na dvore stojí letná kuchynka. Za jej dverami sú ukryté spomienky na časy bývalého režimu. Vedľa slovenskej zástavy našla svoje miesto aj kórejská či červená s kladivom a kosákom. Znak leva s dvojitým chvostom pamätá časy, keď sme s Čechmi žili v jednej republike. Kórejská zástava je zas vykšeftovaná. Miroslav dal kamarátovi za ňu dve slovenské. Vyznamenania, pionierska šatka, zväzácka kravata, pracovný preukaz. Kedysi samozrejmé veci sú už dnes raritou. Starší si s nostalgiou zaspomínajú, mladší sa spytujú na ich význam.
Keď Miroslav nad bránu zavesil názov ranča, myslel to doslovne. Plánoval kúpiť koňa, ktorého mu ktosi „vyfúkol” tesne spred nosa. Čo však nebolo, môže byť.