byť ani reči. Občas síce má strach z budúcnosti, no snaží sa žiť pre prítomnosť. Píše si denník, telefonuje, surfuje po internete, maľuje, fotografuje, stretáva sa s priateľmi, rozmýšľa kam vyraziť cez víkend. Má vlastný názor a hoci vychodila len základnú školu, s vedomosťami a najmä hĺbkou myšlienok, strčí do vrecka mnohých vysokoškolákov.
DEPRESIE TO NIE JE PRE MŇA
„Chcela som byť lekárkou. Lákala ma aj psychológia. Rada pomáham ľuďom. Chcela by som si nájsť prácu. Byť prospešná. Mohla by som navrhovať modely šiat alebo maľovať malé obrázky. Väčšie už nemôžem. Zápästie ma prestáva poslúchať,“ povie Janka Kancková. Býva v Málinci a má svalovú distrofiu. Nevyliečiteľné, degeneračné ochorenie.
„Viem, že smrť príde skorej ako by som chcela. Nikto z nás však nevie, kedy mu tá jeho svieca dohorí. Nechcem myslieť na smrť. Len si želám, aby bola rýchla a aby som sa dlho netrápila. S mojou diagnózou sa ľudia zvyknú udusiť. To by som nechcela. To radšej umrieť tragicky. Ale dosť už o tom. Melanchólia a depresie, to nie je pre mňa. Život je krásny a krátky. Treba si ho užiť. Mám toľko plánov, že na bedákanie nemám čas. Zdravá nikdy nebudem, ale žiť chcem. Chcem sa zaľúbiť. Mať chlapca, napísať knihu, chcem ísť na super diskotéku, namaľovať ďalší obraz...Prstami zvládnem toho veľa. Hlavou tiež,“ hovorí statočné žieňa. Túži aj po byte na prízemí. „Bývame na treťom yposchodí a ja som ťažká,“ zažartuje.
SESTRA JE MÔJ STRÁŽNY ANJEL
Keď sa narodila, bola taká malá bacuľka. Ako trojročnú ju začali pobolievať nohy. Padala a rýchlo sa unavila. Lekári zo začiatku tvrdili rodičom, že je pohodlná a lenivá. Nohy boleli a pády pribúdali. Keď mala tri roky jej rodičia si vypočuli z úst odborníka zdrvujúcu diagnózu. „Zo začiatku som ani nevedela, čo vlastne je svalová dystrofia. Vtedy o tomto ochorení nebolo ešte toľko informácií. Navštívili sme aj mnoho ľudových liečiteľov. Jeden radil piť len kozie mlieko, druhý vynechať z jedálneho lístka mäso. Vraj to zaručene moje dievčatko postaví na nohy. Vyskúšali sme to i o ono, no nič nepomohlo. Keď mala deväť rokov, seklo ju a odvtedy sa nedokáže postaviť na nohy,“ hovorí Marta Kancková. „Pamätám si na to, akoby to bolo dnes. Vrátila som sa pred Vianocami z kúpeľov. Dúfala som, že procedúry zabrali. Mýlila som sa. Jedno ráno som sa zobudila a nedokázala som vstať z postele. Verím v Boha aj v reinkarnáciu. Možno pykám za hriechy svojich predkov. Je to môj osud. Telo ma síce neposlúcha, ale moja duša je voľná ako vták. V mojom kresle presedím hodiny. Ešteže mám počítač,“ hovorí Janka. Jej strážnymi anjelmi sú mamka, otec, kamarátky, ale najmä sestra Adka. „Sme ako jedno telo a jedna duša. Trávime spolu veľa času. Adka je moja dôverníčka, opatrovateľka aj moja kamarátka. Veľmi ju mám rada. Mrzí ma, keď si niekto myslí, že ju obmedzujem. Že nikam nemôže ísť bezo mňa. Ba nájdu sa aj takí, ktorí tvrdia, že sa kvôli mne ani nevydá. To je hlúposť. Posielam ju, aby šla do sveta. V Málinci niet pracovných príležitostí a každý tu každého pozná. Rozhodne ju nechcem obmedzovať. Však povedz aj ty niečo, Adka,“ obráti sa spýtavým pohľadom na sestru. „No čo už poviem. Ľúbim ťa. Môj život si bez teba neviem predstaviť,“ povie o rok staršia sestra Adka.
SVALOVÁ DYSTROFIA JE NEVYLIEČITEĽNÁ CHOROBA
Príčinou svalovej dystrofie je prevažne degenerácia svalových vlákien. Spôsobuje ju genetická porucha. „Mala by som chodiť na kontroly. No nemám rada nemocničné prostredie. Pripomína mi moju diagnózu. Viem, že trpím ochorením, ktoré sa už nedá vyliečiť. Zo začiatku som si myslela, že sa z toho dostanem. Počúvala som rady odborníkov aj liečiteľov. No potom som pochopila, že poškodené svaly mi už nikto nevylieči. Som odkázaná na kolesá aj pomoc mojich blízkych. No žijem a to je podstatné. Dôležitý je pre mňa každý okamih, ktorý prežívam. Moja mama, otec aj sestra majú za sebou stovky dní obetavosti. Otec je pre mňa autorita. Dúfam, že neurazím maminu, keď poviem, že si ho veľmi vážim. Materinská láska je už raz taká. Veľká a nekonečná. Ale mnoho chlapov by pri takomto osude opustilo rodinu a išli by ľahšou cestou. Otec stál vždy pri nás. Mami, otec, ďakujem,“ povie Janka úprimne.
NEZNÁŠA SÚCIT A IGNORANCIU
Má svoje kamarátky a mala aj svoju lásku. S chlapcom zo susednej dediny chodila osem mesiacov. „Milovala som ho. Bral ma takú aká som. Nevadil mu môj handicap. No ja som ho obmedzovala. Chcela som ho vlastniť. Dnes by som už všetko robila inak. Prajem mu, aby bol v živote šťastný. Verím, že aj ja stretnem lásku, s ktorou budem šťastná.“
Na niektorých novinárov má ťažké srdce. „Napísali o mne, že mám pokrútené telo, že som uväznená, skrátka spravili zo mňa chuderu, ktorá celý deň presedí v kresle a čaká na smrť. Nie je to tak. Žijem, myslím, tvorím. Mám svoju kaderníčku, kamarátky, záľuby, obľúbený podnik. Mám svoje sny. Zaujímam sa o históriu. Milujem cisárovnu Sisi. Chcela by som navštíviť jej múzeum, vidieť slovenské hrady a zámky. Rada chodím na futbal. Baví ma fotografovanie. Tí, čo videli moje fotografie hovoria, že mi to ide. Okrem súcitu neznášam ani ignoranciu. Napríklad, keď sme na diskotéke, príde k nám nová tvár, so všetkými sa zoznámi a mňa prehliadne alebo len z povinnosti kývne hlavou. Stalo sa mi to už aj v obchode. Ideme so sestrou na nákup a pre predavačku som vzduch. To fakt neznášam, ale inak je to v pohode,“ tvrdí.
Na Málinec sadá súmrak. Janka sedí so sestrou a kamarátkou v obývačke trojizbového bytu. O niekoľko dní jej príde domov najlepšia kamarátka Zuzka. Odišla zarábať do Anglicka. Málinská dolina patrí medzi chudobné. Po krachu tunajších sklární mnohé rodiny ostali bez príjmu. „Mladí odtiaľto odchádzajú. Kamarátky pracujú v zahraničí. Aj ja mojej sestre hovorím, že ju musím naučiť angličtinu. Zajtra je piatok, ideme von. Mohli by sme sa stretnúť v dedine...“. Domov si odnášam nielen poznanie, ale aj hlboké dojmy zo sily osobnosti jedného milého dievčaťa, ktoré nezlomila ani krutá diagnóza.
Autor: Z. Suráková