Úspešný absolvent vidieckej univerzity

i, pomáhajú pri vnúčatách...Tu prvýkrát pričuchol neopakovateľnej vôni čerstvo opracovávaného dreva. Opantala ho ako čmeliaka nektár. Rezbárčina, stolárčina, tesárčina... Ale hlavne výroba dreveného náradia je tým, čím si urobil meno v dedine i mimo nej. Ján Mihálkin. Od polovice tohto týždňa 72 ročný, stále čiperný, pracovitý majster dreva.

„Viete, človek na vidieku, ak chce žiť dobre, musí sa veľa učiť. Nie v školských laviciach zbierať akademické tituly. Musí vedieť všetko, čo mu umožní lepšie a krajšie žiť. Čím pomôže svojmu susedovi, ktorý zase pomôže pri iných prácach jemu. To je vidiecka univerzita, ktorou ma viedol otec a jeho zase jeho otec,“ rozhovoril sa vo svojej stolárskej dielničke vedľa cesty Ján Mihálkin. Pohládza pritom povrch kosiska, hladeného brúsnym papierom; či ide dobre do ruky. Na podlahe sú čerstvé hobliny a všade vôkol hrubé i tenšie dosky, drúčiky, poriská. Na ponku hoblíky, pílky, dláta, vedľa malý „cirkulár“ a všade vôkol tá opojná vôňa dreva. „Škoda, že v tej celistvosti „dedinskej univerzity“ sa v posledných rokoch objavujú trhliny. Pribúda ľudí, ktorí si myslia, že im všetko padne z neba. Ja, keď treba, murujem, betónujem, robím krov, dvere, hrable či takéto ozdobné rámiky na vyšívané obrázky, ktoré potom zdobia steny útulných izieb. Takých je však čoraz menej,“ posťažuje si. A ešte si poťažká na zhoršujúcu sa kvalitu, ako hovorí, „rasteného“ dreva. Buď je príliš hrčaté, alebo po odkôrení nájdete miesta napadnuté chorobami: hubami. „Sú miesta, na ktorých rastú stromy pomaly, vyrovnane, kvalitne i také kde vyhúknu: drevo je riedke, kmeň samý konár... Treba si vedieť vybrať. Pevné, ľahké drevo na kosisko z javora. Do násad je lepší jaseň alebo agát. Môže byť aj ovocný strom. Ale taká slivka, čerešňa či orech je krásna aj na lyžice, tanieriky, črpáky. V tom bol majstrom starý otec,“ dodá. Pristavíme sa pri hrabliach na seno. So širokým záberom. Je sa pri nich čo obracať. Pán Mihálkin do nich vkladá dvadsaťdva hladko vystružlikaných zubov. Z agáta. Ako ukuté zo železa. Hriadka alebo po čelovsky bivce, do ktorej ich vpasúva, je z javora. Rúčka z jaseňa a spružky na spevnenie pracovnej časti hrablí zo svíba. „Ten jediný používam nie v suchom, ale čerstvom stave. Musím ho aj povariť, aby sa ľahko zohol do oblúka pred nasadením. Po vychladnutí spevnie a krásne pruží,“ brnkne po ňom, ako po strune na harfe Ján. Pekná práca zručného odborníka, „magistra vidieckej univerzity“. Spokojná s ňou je aj manželka Emília. Nielen s ňou. Ján porobí aj okolo domu. Veľmi jej to pomôže. Po operácii kolena chodí len ťažko, s paličkou. On sa postará aj o hydinu, ovečky, kozu či prasiatka. Tak to bolo skoro stále za posledných štrnásť rokov. To jej mamka spadla tak nešťastne, že sa polámala a viac už na nohy nevstala. Štrnásť rokov sa o ňu starala, vo dne v noci. Nemala čas ani na ošetrenie vlastného zraneného kolena. To prišlo na rad až potom. Doopatrovala ju až takmer do 100 rokov života. „Už mi peč jubilejný koláč,“ podpichovala ma občas. „Keď mi však krátko pred oslavou povedala, že vidí svojej mamky (zomretej) nohy, vedela som, že je zle. Aj sa hneď odobrala za ňou,“ vzdychne pani Mihálkinová. Až potom sama išla na operáciu. No a Ján, jej manžel, zatiaľ ťahal, aj s pomocou synovej rodiny, všetko v domácnosti. „ Inak sa nedá. Musíme si pomáhať. Nevieme, kedy príde ťažoba na koho. Vtedy bolo na mne potiahnuť. Možno, že o nejaký čas sa to zvrtne. Nik nevie dopredu, aké mu prídu karty do ruky,“ hovorí. Vo svojej stolárskej dielni doháňal zameškané v zime. Vtedy je na dedine roboty menej. No a v tomto roku si konečne našiel čas už aj na jej obnovu. Čelnú stenu vymurovať, omietnuť... Pomohol syn i vnuci. Sami sú jej nezriedkavými hosťami. Drevo ich láka tak ako od detstva Jána. Zvŕtajú sa tu s naradím v ruke. To je dobrá zvesť. Aj to, že Ján Mihálkin má do tej svojej stolárskej dielničky stále krátku cestičku. Ešte stále má v nej čo robiť, čo majstrovať. Ešte stále je dosť ľudí, ktorých poteší svojimi výrobkami. Slová uznania, vďaky sú tými najlepšími známkami na vysvedčení jeho „vidieckej univerzity“.