AK V NOVOHRADE POVIETE ZÁMOK, KAŽDÉMU SA VYBAVÍ HALIČ. AJ „STARÁ“

K Haliči patrí zámok. Alebo naopak, Halič patrí k zámku. No ktorá? Tá čo má teraz prívlastok stará, či tá, čo je bez prívlastku. Aj tá ho mala možno ešte pred tridsiatimi rokmi. Hovorili jej nová. Akáže však nová, keď sa spomína už v roku 1299. A „Stará“,

tá sa na doteraz najstaršej známej písomnosti uvádza len v roku 1350. Vraví sa, že história má vždy pravdu. Aj obciam dáva mená. Aj prívlastky k nim. Ani v prípade našich Haličí v Novohrade sa nezmýlila. Gaach, ako napísali meno tohto miesta v roku 1350, sa spomína už hodne pred rokom 1299. Ale ako farnosť. Farnosť však sotva bola bez farníkov. Bez ľudí. Sústredení boli okolo kostola, lebo jeho kamenné hradby a hrubé múry s úzkymi okienkami poskytovali veľmi dobrú ochranu. Toto zrejme bolo príčinou, prečo má napriek nezrovnalosti dátumov Stará Halič prívlastok „Stará“. Okolo roku 1100 mali dopravné trasy celkom iné ciele. Hlavným mestom krajiny bol Ostrihom. Najkratšia cesta z územia, ktoré je teraz stredom Slovenska, k nemu viedla popri rieke Ipeľ. Ostrihom bol nielen miestom korunovácií, ale aj hlavnou štátnou pokladnicou a sídlom arcibiskupa. K nemu sa viazalo všetko. Svetská i duchovná moc, administratíva aj peňažníctvo. Ak vtedy všetky cesty viedli do Ríma, tak potom cez Ostrihom. Zo stredoslovenských banských miest sa zlato na mince vozilo popri Hrone. Pravda, to bolo o dve storočia neskôr. Naše rudy, z Novohradu a okolitých Rudohorských hôr popri Ipli. Naspäť sa od Dunaja vozili rôzne tovary, hlavne však soľ. V tých časoch asi naozaj bola nad zlato. No a táto výmena tovarov už bola dobrým dôvodom na vznik stálych usadlostí v tomto kraji. Farnosť, gotický kostol na románskych základoch. Pevnosť, hrad, neskôr zámok či kaštieľ. Soľný sklad a úrad. Hlavne však hradská od Dunaja sú dôvodom spoločnej histórie, dôvodom vzniku dvoch Haliči. Starosta Starej Haliče Jozef Gembec hovorí, že obce nikdy nemali spoločnú radnicu. V podstate nebol na to ani dôvod. Zo začiatku každá z nich plnila podobné funkcie, ale na svojej strane zámockého kopca. Postupne, ako plynul čas a rozhodujúcim faktorom vývoja sa stával vplyv ľudí, sa aj orientácia obidvoch osád čoraz viac vzďaľovala. Vplyv ľudí, konkrétne rodiny Forgáchovcov, spôsobil, že sa Haliče dokonca dostali do dvoch odlišných štátov – Maďarska a Slovenska. „Tadeto, cez ihrisko viedla hranica. Aj poza cintorín. Starý otec mi hovoril, že túto cestu postavili v roku 1939. Prakticky kopírovala hranicu. Končí niekde pri Lehôtke a dodnes sa jej hovorí „Slovenská cesta“. Pod kostolom, pri potoku, vždy keď je tuhšia zima, robievame deťom ľad. Priekopa je pozostatkom voľakedajších hradieb. Spájali opevnenie farnosti a zámku. Teraz chceme spojenie našich dedín obnoviť. Pravda, hradby nanovo stavať nebudeme. Budeme budovať chodník pre peších a pre cyklistov. Chodia tadeto kamióny. Cesta je úzka a nebezpečná. Naši obyvatelia chodia do Haliče veľmi často. Máme tam lekára, zubára aj poštu. Deti tam chodia do školy. Chodník by bolo dobre potiahnuť už od Soľného úradu. Tak by mal aj veľký turistický význam,“ hovorí Jozef Gembec, novozvolený starosta. Vraví sa, že nová metla dobre metie. Zdá sa, že by to mohlo platiť aj v jeho prípade. Má síce dosť starých neriešených problémov, no z uvedených slov sa dá vytušiť koncepčné - rozvojové uvažovanie. A to, rovnako ako inde, je aj v Starej Haliči už nanajvýš potrebné. Obec má 660 obyvateľov. Veľa, takmer tridsať mladých ľudí, pracuje dlhodobo v zahraničí. Podobne ako susedia z Haliče, sú najmä v Anglicku, v Írsku a najnovšie vo Švédsku. Podľa starostu sa u nich hlavne preto rodí detí tak málo. „Rodiny si nezakladajú a deti chcú mať až vtedy, keď budú materiálne zabezpečení. Ich správanie je celkom pochopiteľné. Doma niet práce, a keď aj je, nie je dostatočne zaplatená. Je najvyšší čas niečo zmysluplné vymyslieť.“ Detí do veku 15 rokov majú takmer 20 percent. No desať percent obyvateľov je ťažko sociálne adaptabilných. Voľných domov tu majú len okolo tridsať. Štatisticky sú na tom oveľa lepšie ako väčšina obcí v predhorí Krupinskej Planiny. Rokovania a niektoré spoločné zámery so susedom z Haliče dávajú tušiť, že aj Stará Halič sa konečne môže dostať na dobrú cestu. Po skončení „zlatých čias“ starej Jantárovej a Soľnej magistrály to ľudia v tomto kraji nemali s obživou ľahké. Živili sa tým, čo ponúkala príroda. Na krásu bola neskutočne štedrá, no zlata ani striebra veľa ľuďom nedala. Preto chovali dobytok, pestovali obilie a sadili ovocné stromy. Furmančili, boli povozníci, obchodovali s dobytkom a drevom. No toho bolo v tých časoch takmer všade dosť. Novým cieľom obchodných ciest sa stali stredoslovenské banské mestá – Banská Štiavnica, Kremnica a Banská Bystrica. V okolí starých ciest sa skôr bojovalo o vplyv na prístup do tohto „zlatého trojuholníka“. Po husitských a kuruckých vojnách a tureckej nadvláde sa rozsypal aj hrad na haličskom kopci. Aby to nebolo všetko, v roku 1712 Starú Halič postihol mor. Prežila len hŕstka ľudí. V roku 1715 tu žilo jedenásť rodín poddaných, dvaja želiari a tri rodiny taxalistov. No o sto rokov tu už v 82. domoch bolo 547 obyvateľov. Pravdepodobne rozvoju pomohla aj nová výstavba. Forgáchovci s výstavbou zámku začali po požiari v roku 1709. Zámok, alebo už skôr vidiecky kaštieľ, bol dokončený v roku 1762. No u Forgácha bola na výslní Halič ležiaca na južnej strane zámockého kopca. Tu sa začali rozvíjať remeslá a neskôr aj priemyselná výroba. Ktovie prečo sa výroba keramiky nepreniesla aj za kopec, do necelých osemsto metrov vzdialenej Starej Haliče. Veď hlina s vysokým obsahom kaolínu sa v katastri obce ťaží dodnes. Starosta, ktorý tu má celé generácie predkov, o hrnčiaroch v dedine nikdy nič nepočul. „Meno Hrnčiar je v dedine dosť frekventované. Ale žeby niekto robil keramiku, o tom nič neviem. Pár remeselníkov máme aj teraz. Tí sa však venujú stolárčine a výrobe nábytku. Dosť dlho u nás fungoval mlyn. Je to veľká budova. Je však už hodne schátraná. Najprv bol poháňaný mlynským náhonom, neskôr vodnou turbínou.. Podľa rečí, sa naši obyvatelia zväčša živili hospodárením a furmančením. Veľa ich dochádzalo do roboty v Haliči. Keď už boli pravidelné spoje, tak aj do Lučenca. Možno aj keramiku robili naši ľudia, ale v dielňach v Haliči. Aj dnes väčšina za prácou dochádza. Niektorí sa venujú znovu hospodáreniu. Ale na pašu sa vyháňa len zo dvadsaťpäť kráv. Dobre nám funguje lesný urbár. Donedávna aj poľovnícke združenie. Aktívni sú futbalisti. Už roky sme hrdí na našich dobrovoľných hasičov. Tu, v kultúrnom dome, máme aj celkom dobrú ľudovú knižnicu. Udržiavame materskú školu. Chodí do nej 17 detí. No niektorí ľudia nemajú peniaze ani na škôlku. Zdá sa však, že ju udržíme. Nevyužitú budovu školy sme prenajali tunajšej misijnej spoločnosti. Majú tam kancelárie a reštaurátorské dielne. Misijný dom však nemá veľmi veľký vplyv na život v obci. Možno to robí jazyková bariéra, lebo misijné sestry čo sem chodia, sú z celého sveta. Viem, že pomáhajú niektorým starým ľuďom a venujú sa aj výchove detí,“ hovorí starosta o spoločenskom živote v obci. Farnosť Starej Haliče tvorí gotický kostol, drevená zvonica a teraz už aj spomínaný misijný dom. Celý areál je akoby iným svetom. Napriek tomu, že tu ostalo všetko pôvodné. Také isté ako inde v dedine. Len je vidieť, že sa na to niekto pozrel z iného uhla. Aj tie najbežnejšie dedinské veci, ako je studňa či pivnica, dokážu byť pri inom pohľade, inom prístupe, krásne. Starohaličania, ktorí spoločne s osadenstvom misijného domu farnosť využívajú, hovoria, že je to preto, lebo misionári dostávajú peniaze z celého sveta. Nezdá sa však, že by sa tam peniazmi plytvalo. Skôr je to správne pochopenie funkcie obytného priestoru a príklad starostlivosti oň. Možno takto nejako by to malo vypadať tam, kde ľudia chcú rozvíjať vidiecku turistiku. Starohaličania majú tento príklad pred očami každý deň. Pravdepodobne ešte väčšou turistickou atrakciou, ako gotický kostol postavený na románskych základoch, môže byť susedná drevená zvonica. Slovenské sakrálne drevené stavby sa stávajú ťahákmi. Pre nás miestnych, sa zdajú byť všedné. No po ich zápise do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, ich má záujem vidieť takmer každý čo len trošku rozhľadený západoeurópan. Najviac priťahujú drevené kostolíky na východnom Slovensku. Asi preto, že sú sústredené v jednej lokalite a patrili takmer zaniknutému národu východokarpatských Slovanov. Ale naše novohradské zvonice sú väčšinou oveľa staršie. Rovnako, ako východoslovenské kostolíky sú dielom vychádzajúcim z ľudovej architektúry. Pokojne môžeme povedať, že sú umeleckým dielom. A je jedno, či je to drevená zvonica nad Mýtnou, v Turičkách, alebo v Starej Haliči. Zvonica v Starej Haliči má ešte jeden unikát. Hergáč. Domáci tak volajú drevený rapkáč. Možno ho poznáte z veľkonočných oblievačiek. Chlapci ich používajú na upútanie pozornosti, lebo ozubené drevené koliesko pri krútení pravidelným odtŕhaním pružnej drevenej triesky spôsobuje uši trhajúci rapot. No haličský rapkáč či hergáč sa do chlapčenského vrecka nezmestí. Je to vyše metra dlhá drevená truhlica. Rapkajúce zariadenie je v jej vnútri. Hergáč je umiestnený hneď pod zvonmi. Starosta vraví: „Hergať sa chodí vždy pred Veľkou nocou. V čase od Ukrižovania Ježiša Krista do Zmŕtvychstania sa u nás nezvoní, ale chodí sa hergať“. Je to vraj taký zvuk, ktorý okamžite postaví na nohy celú farnosť. Podľa starostu môže byť pre turistov zaujímavý aj Tuhársky potok. Je pstruhový, ale žijú v ňom aj mreny i jalce. Ešte stále sú v ňom aj raky. Veľmi pekné je aj prostredie okolo rybníka pod zámkom. Je tu vraj aj veľa húb. Aj tohto roku, keď hríbov nebolo, ich ľudia z lesa nad dedinou nosili takmer dva týždne. Širšie turistické možnosti tohto kraja sme už neraz spomínali. Aj Stará Halič má v nich svoje nezastupiteľné miesto. Len sa musí chcieť do nich zapojiť. V celom Haličskom podzámčí žije len niečo cez päť tisíc ľudí. Zrejme bude nutné, aby sa obce spájali do väčších celkov. Je to potrebné kvôli plneniu kritérií, ktoré európska komisia stanovila pre čerpanie prostriedkov z fondov. No nielen kvôli tomu. Ak chápame, že rozvoj turistiky prinesie peniaze a nové pracovné príležitosti, mali by sme pochopiť aj to, že turisti dve – tri tisícky kilometrov neprecestujú kvôli jednej dedine. Nech by bola akokoľvek pekná. Pre praktický rozvoj turistiky je potrebné koordinovať kroky v regióne a medzi regiónmi navzájom. To je vlastne tá európska požiadavka nadregionálnosti projektov. Pri jej splnení je šanca získať peniaze už v najbližších rokoch. Stará Halič má takúto možnosť tiež.