„Ubytovňa“ pre bezdomovcov

l. Vyhľadávaným objektom (pripravujúcim do života) zato je. V poslednom období sa stala najväčším „otvoreným krízovým centrom“ mesta Lučenec. Nelegálnou nocľahárňou bezdomovcov, azylom feťákov. Počet jej klientov ťažko vyčísliť. Je veľmi premenlivý. Niektorí sa tu zdržia pár hodín, pár dní - vyspia opicu, vyhulia marišku. Iní...

Júlia Szenegetová tu býva už vari rok a pol. Ako nám povedala - manžel ju vyhodil z bytu. Trojizbového. Ani nie veľmi vzdialeného od jej terajšieho „bydliska.“ Bez akýchkoľvek životných potrieb a zabezpečenia. Nemala veľmi na výber. Usadila sa na poschodí druhého pavilónu rozostavenej školy. Matrace, perinu, vankúš i koberčky- to všetko našla pri kontajneroch. Tam väčšinou získava aj poživeň. Keď sme ju navštívili v „jej“ príbytku –vyspávala aj cez deň. „Mala som zlú noc,“ priznáva. „Jeden z chlapov, čo býva vo vedľajšom pavilóne, sa mi vyhrážal a vyhnal ma odtiaľto. Najskôr som, dlho do noci, posedávala po lavičkách, potom ma prichýlili tuto susedia.“
Tými susedmi sú manželia Bartošovci z Lovinobane s 9- ročnou dcérkou Aničkou. (Aj keď hlava rodiny sa mi pri príchode predstavila ako Berky). Pokiaľ Júlia býva pri stene otvoreného, veľkého a panelmi obklopeného priestoru, Bartošovci v obmurovanej, čiastočne uzavretej miestnosti. Manželka bola práve v meste, pán domu na otvorenom ohníku pred „spálňou“ hrial vodu. „Na umytie riadu,“ odpovedal mi na otázku, či niečo varí. Ten som však nikde nevidel. Len stoličky na sedenie a rôzne, pre nezainteresovaného, haraburdy. Pre nich dôležité životné potreby. „Pred rokom nám vyhorela chatrč v Lovinobani, zostali sme bez strechy nad hlavou a tak prespávame, kde sa dá,“ približuje smutný osud rodiny. „Teraz žijeme tu, ale chceli by sme sa dostať do ubytovne. Možno už o deň - dva tam aj budeme.“ Niektorým jeho slovám sa dá veriť, týmto ťažko. Pohľad na jeho obnosené, znečistené šaty neprezrádza že by sa v nich našli nejaké peniaze. „Ako tu preboha môžete žiť? Bez hygieny, v neporiadku, v zime...,“ pýtam sa.
„Zvyknete si,“ odpovie Júliu a pán Bartoš (alebo Berky) pritaká. „Našli sme si miesta, do ktorých nezateká, no a v zime musíme kúriť.“ „ Je tu celkom dobre,“ pripája sa malá Anička, ktorá sa medzitým vrátila. „Je tu veľa miesta, dá sa tu hrať, behať. Mám aj kamarátky, s ktorými sa hrám. Ale chodia sem tiež feťáci. Pred tými sa radšej skrývame.“ „A čo škola?“ pýtam sa jej. „Teraz máme prázdniny, ale chodím do nej. V Lovinobani,“ odpovie. Fotografovať sa ale nechce. Keď snímam Júliu pod duchnou – Anička odbieha. Hľadám aj ďalších obyvateľov školy na Rúbanisku. V tejto časti majú bývať ešte ďalší traja. Prezrádzajú to opustené ležiská i z ťažkých, vydratých kobercov postavené -vigvami. Peter vraj niekde chodí robiť. Jeho „ľahu“ stráži psík Rexo. Zastaví sa tu občas aj „Ježiš“. V poslednom čase prichádza väčšinou poriadne opitý. Aj včera večer už s ním vraj nebola reč. Je to známa postavička lučenskej rodiny bezdomovcov. Prišiel z neďalekej Haliče. Svojským spôsobom žobrania vzbudzuje sympatie. Preto je často úspešný. Získané korunky však väčšinou prelieva s kamarátmi z mokrej štvrte „dolu gágorom.“ Tí obývajú, keď sú v Lučenci, prvý školský pavilón na Rúbanisku. Cez deň sú rozlezení po meste a večer? Večer často potrundžení dorážajú na lavičkách zvyšný obsah plastových fliaš. Neraz pritom medzi nimi dôjde aj ku konfliktom, ako nedávno pred blokom číslo 1, kde sa pobili. Potom vyspávajú opicu. Nemajú to v živote ľahké, to uzná každý, ale s tým alkoholom to často preháňajú. Ľudí z neďalekých činžiakov tým najviac znepokojujú. „Najmä v zime máme večne zadymené byty z ohňov, pri ktorých sa hrejú no a potom ten hurhaj, ktorý sa tu často strhne, prehluší aj televíziu,“ komentujú spôsob života svojich nelegálnych susedov. Párkrát na stavenisku zasahovali hasiči, keď to s tými ohníkmi jeho obyvatelia prehnali a občas sa zastaví mestská polícia. Inak je život v škole na Rúbanisku celkom pokojný. Možno, kým sa nestane nešťastie. Kým sa neuvoľní nejaký oslabený panel alebo niekto nespadne z nezabezpečených poschodí. Šmyknúť sa tu, je na čom. Hlavne biologického charakteru. Potom sa vari o tento objekt „občianskej vybavenosti“ najľudnatejšieho sídliska Lučenca začnú konečne starať aj predstavitelia mesta.