vtedy si uvedomí, že všetky hmotné veci sú pominuteľné aj obnoviteľné, ale život je to najcennejšie, čo máme.
Sanyi, pripomeňme si úvodom roky Tvojho detstva a mládenectva...
Narodil som sa ako tretí syn v rodine v obci Tachty, ktorá je v tesnom susedstve s maďarskou obcou Cered. Moje pomerne trvalé spomienky sa viažu k poľnohospodárskym prácam, do ktorých sa musel zapájať každý člen rodiny podľa svojich fyzických schopností. Najočakávanejšie boli každý rok žatevné práce, mlátenie ešte pohonom parného stroja a vytváranie tunelov v čerstvých stohoch slamy. Bol to bezstarostný život a podstatnú časť dňa sme trávili na voľnom priestranstve. Chodili sme do lesa na zber lesných plodov a cez prázdniny sa zberom černíc dalo slušne zarobiť. Mal som asi 10 rokov, keď som bol po prvýkrát na návšteve v susednej obci v Maďarsku vo vzdialenosti asi 500 m, ale my sme museli cestovať cez Fiľakovo – Somoskőújfalu – Salgótarján asi 65 km. Dnes je už tam legálny hraničný prechod pre peších bez kontroly.
Ako si sa dostal do kontaktu s odborom chemickej technológie silikátov?
Pôvodne som mal predstavu, že pôjdem na učňovku do Kovosmaltu vo Fiľakove a budem elektrikárom. Ale v poslednom ročníku základnej školy triedny učiteľ prehovoril rodičov, že vzhľadom na moje veľmi dobré študijné výsledky by bola škoda nepokračovať ďalej v štúdiu. Tak som sa dostal na gymnázium do Rimavskej Soboty a po pol roku, keď sme sa presťahovali do Fiľakova aj ja som prestúpil na fiľakovské gymnázium. Tu na mňa významne zapôsobil profesor chémie, dnes už nebohý pán Aurél Vassányi a vďaka nemu som si zvolil štúdium na vtedajšej CHTF SVŠT v Bratislave. Voľbu študijného odboru technológia silikátov v určitej miere ovplyvnila aj skutočnosť, že som bral závodné štipendium z Kovosmaltu Fiľakovo. O tom, že môj vzťah k silikátom bol hlbší, svedčí aj skutočnosť, že som externe ukončil aj ašpirantúru v tomto odbore a celú moju doterajšiu prax som vykonával v tomto odbore. Dodnes mám priateľské kontakty s bývalými aj súčasnými učiteľmi na univerzite a stále zastávam aj funkciu podpredsedu Slovenskej silikátovej spoločnosti ZSVTS.
Otvorením firmy Novohradská keramika začala tvoja kariéra stúpať...
Keramické závody v okolí Lučenca predstavovali vyššiu úroveň technológie v porovnaní s tehelňami a preto som prijal výzvu pracovať najprv v závode Kamenina Tomášovce a neskôr v závode Obkladačky Lučenec. Vždy som mal zásadu vážiť si prácu nielen svoju, ale aj druhých a vyžadovať plnenie povinností nielen od druhých, ale aj od seba. Základným kritériom riadiaceho pracovníka je nájdenie foriem a spôsobu prístupu k ľuďom na rôznych úrovniach riadenia, zásadovosť a principiálnosť. V ďalšom období sa mi zámery pre budovanie nových kapacít na báze silikátov v rámci priemyselného parku javili ako dostatočne lukratívne na ďalšiu zmenu. Žiaľ, napriek tomu, že boli na to pomerne dobré technické aj finančné predpoklady, celý zámer stroskotal na medziľudských vzťahoch. Chýbala ozajstná spolupráca všetkých zainteresovaných, čoho výsledkom je súčasný stav, že na Slovensku sa už skoro všade vybudovali, alebo sa budujú parky a priemyselné zóny okrem Lučenca. Je to o to smutnejšie, že myšlienka budovania nových kapacít v rámci priemyselného parku bola na Slovensku prvýkrát formulovaná práve v Lučenci.
Pristavme sa teraz pri tvojich zahraničných pracovných cestách.
V r. 1992 som sa dostal na 1-mesačný študijný pobyt riadiacich pracovníkov do Yokohamy (Japonsko). Tu som mal prvýkrát možnosť poznať princípy japonského systému riadenia, mentality a života. Po príchode nás priam šokovala skutočnosť, že jednomesačný program sa uskutočnil bez jedinej zmeny, presne tak, ako sme to dostali ešte v novembri 1991 ako návrh. Ich presnosť a dochvíľnosť bola citeľná na každom kroku spolu s čistotou a poriadkom. Každý presne vedel, čo je jeho povinnosť a plnenie týchto povinností bolo tiež samozrejmosťou. Tieto poznatky som mohol len potvrdiť aj v priebehu druhého pobytu v rámci medzinárodnej konferencie na tému „Rozvoj ľudských zdrojov“ priamo v hlavnom meste Tokiu. Mal som tú česť porovnať skúsenosti z Japonska s tými z USA, kde som absolvoval podobný pobyt v trvaní 3 mesiacov. Podľa mojich skúseností sú to skutočne dva rozdielne svety. V Spojených štátoch ma najviac prekvapila skutočnosť, že konzumácia alkoholu vôbec nie je v takej miere, ako to vidíme vo filmoch, ba naopak. Pracovné tempo je normálne, ale oproti našim pomerom je tam oveľa vyšší stupeň špecializácie. Každý robí len to, čo je jeho profesiou a ostatné práce objedná dodávateľsky. Firemné zásady sú aj tu posvätné a ich dodržiavanie je princípom. Samozrejme, všade je prvoradé vytvorenie adekvátnych podmienok, čo u nás ešte stále nie je chápané ako prvotné.
V čom vidíš zmysel života?
Moje vážne zdravotné problémy (akútny zápal pankreasu) a následná dlhodobá hospitalizácia, ktorá viedla až k invalidite, zanechali výrazné stopy v mojich v postojoch a chápaní zmyslu života. Možno sa to zdá byť až nepochopiteľné, ale skutočne sú veci, ktoré sa podaria bez väčšej námahy a na druhej strane sú aj také, ktoré sa jednoducho nedaria ani po vynaložení nadmerného snaženia. V živote už to tak býva, že veci a okolnosti dokážeme lepšie oceňovať až potom, keď ich už nemáme. Keď stojí človek na pokraji pomyselnej priepasti, keď je odkázaný na pomoc iných, vtedy si uvedomí, že všetky hmotné veci sú pominuteľné aj obnoviteľné, ale život je to najcennejšie, čo máme. Preto som nesmierne vďačný rodine, manželke, deťom, vnukom, mame aj súrodencom, ktorí ma podporovali, keď som to najviac potreboval. V súčasnosti sú mojím najväčším koníčkom vnuci, ktorí ma dokážu najlepšie rozptýliť a verím, že mi ešte pripravia veľa radostných chvíľ. Vôbec neľutujem, že som sa zveril do rúk zdravotníkov lučeneckej nemocnice, ba naopak, ako dobrý lokálpatriot som na nich hrdý a všetkým patrí moje úprimné uznanie a vďaka.
Chemický inžinier, vedecko-výskumný pracovník Ing. Alexander Molnár, Ph. D. sa narodil 11. 7. 1947 v obci Tachty, okres Rimavská Sobota. V r. 1962-65 študoval na gymnáziu s vyučovacím jazykom maďarským vo Fiľakove, maturoval v triede prof. Ernő Princza. V r. 1965-70 študoval na Chemicko-technologickej fakulte (CHTF) STU v Bratislave. Následne absolvoval v r. 1975-80 externú vedeckú ašpirantúru na CHTF STU, v r. 1979-80 postgraduálne štúdium čsl. expertov pre prácu v zahraničí na Práv. F UK v Bratislave, v r. 1991-92 6-mesačný kurz na City University Bratislava. V r. 1970-72 pracoval ako technológ v Kovosmalte Fiľakovo, v r. 1972-83 ako hlavný technológ a neskôr riaditeľ Ipeľských tehelní v Lučenci. V ďalších rokoch pôsobil vo vrcholných funkciách týchto firiem: 1983-85 KERKO Kamenina Tomášovce – riaditeľ, 1986-89 Ipeľské tehelne – vedúci výroby, 1989-92 Novohradská keramika Lučenec – podnikový riaditeľ, 1992-94 NOVOKER, a. s. Lučenec – generálny riaditeľ, 1994-96 ESTAP, s. r. o. Fiľakovo – marketingový manažér, 1996-2004 GARDEN, s. r. o. Lučenec – riaditeľ divízie. V r. 2004-05 bol dlhodobo hospitalizovaný a od r. 2005 je na invalidnom dôchodku, v súčasnosti podniká v oblasti tlmočenia, prekladateľskej činnosti či spracovania projektov. Žije v Lučenci.
Autor: František Mihály
