Bicykel je súčasťou jeho života

mieri do závodu neďaleko Lučenca. Keď si večer líha do postele, má za sebou dvadsať kilometrov.
Koľko ich však bolo za posledných pätnásť rokov? „Nemám to spočítané. Nie je to však ťažká matematika. Ale načo to počítať? Nechystám sa spraviť nejaký rekord. Šport ma sprevádza celým životom a rovnako to robím pre zdravie,“ prezradí 37-ročný Ľubo Vrbiniak.
„Hlavný cestný ťah Zvolen – Košice nie je práve najvďačnejším úsekom pre športové vyžitie. Míňa ma auto za autom, kamióny. Najrýchlejšia cesta do práce však vedie práve stadiaľto,“ hovorí cyklista a futbalista v jednej osobe. Existujú však aj poľné cestičky, ale tie sú väčšinou prašné. Horský bicykel by sa s nimi hravo popasoval. Pre cestný favorit predstavujú poriadnu zaťažkávaciu skúšku. Nad otázkou, či by nebolo ľahšie sadnúť do auta alebo si počkať na autobus, sa Ľubo pousmeje. „Bicyklovanie v mojom prípade vôbec nie je o šetrení. Tento šport mi prirástol k srdcu rovnako ako futbal, beh, či hokej. Stal sa súčasťou môjho života. A napokon, za tých pätnásť rokov som si už zvykol. Vysadnúť ráno a popoludní na bicykel beriem ako samozrejmosť.“
Boli časy, keď Ľubo šliapal do pedálov sám. Ukrajoval kilometer za kilometrom a pozoroval okolitý svet. Dnes mu spoločnosť na cestách robí aj jeho priateľka Jarka, ktorá pracuje v jednej z lučenských firiem. „Do práce aj z práce chodíme spolu. Jarka má cestu o niečo dlhšiu, ale zvláda to bez problémov,“ povie športovec. Dvojkolesových spoločníkov však nevyťahujú len počas pracovných dní. V čase letných horúčav sa zájdu okúpať na Ružinú alebo si spravia pekný výlet. Neodradí ich ani teplo sálajúci, na slnku topiaci sa asfalt. Kilometre nepočítajú, večer nevzdychajú, že ich bolia nohy. „Hovorím, je to sila zvyku. Pokojne by som prešiel aj sto kilometrov. Viem si dokonca predstaviť, že by sme sa dovolenkovať vybrali na bicykli. Nedávno sme si robili plány, že pochodíme budinské a hriňovské lazy,“ prezradí Ľubo.
Keď opadá lístie zo stromov a sneh ozdobí všetko navôkol, bicykle idú oddychovať. „V zime si chodím zabehať. Väčšinou do Tomášoviec a späť. Je to paráda, keď mi sneh vŕzga pod nohami. Má to svoje čaro. Okrem toho hrávam aj hokej,“ dodá športovec, ktorému krčmová kultúra nikdy nebola blízka. Svoj čas sa snaží vyplniť zmysluplne a po dni strávenom v práci spraviť niečo pre svoje zdravie. Oplatí sa mu to. „Choroby ma odchádzajú. Ani neviem, kedy som bol naposledy u lekára,“ zasmeje sa. Zakrátko vysadne na bicykel a vydá sa starou známou trasou. S vetrom vo vlasoch si vychutnáva cestu domov.