Písmo:A^-|A⁺00

rozprávkach. Za Siedmimi chotármi na brehoch potoka, hneď pod úpätím z belavých skál stvoreného Bralca, čo z neho až v Poľské či v Budínske strany dovidieť, tam Tuhár nájdete. Len sa od krížnych ciest pri Mýte so zapadajúcim slnkom pomedzi kostolné a zámocké veže Divína, do prvej doliny v horách dostať musíte. V horách, divej zvere plných, tu každá prenasledovaná či utrápená duša pokojný úkryt nájde. Tak sa raz, niekedy v polovici minulého tisícročia, uhliari z Poľany do tejto doliny zatúlali. Dreva bolo nadostač, potok plný pstruhov, trh v Divíne či v Haliči každý týždeň. Mali pokoj. Málokto sa sem zatúlal. Možno ani dane platiť nemuseli. Bolo im, ako tým jeleňom z Poľany, čo sem doteraz každú ruju za ladnými laňkami migrujú. Tak prečo tu nezostať? Ako osadu ich do listín, až keď sa majetky zo strachu pred Turkom sumarizovali, dal v roku 1548 lučenský Lossonzy zapísať. Turci, aj keď sa o ich hospodárení hovorí s posmechom, už boli dôslednejší. V defteri - súpise majetku Sečianskeho sandžaku v roku 1554 sultánov úradník už nielen majetok, ale aj mená osôb z Malého Tugara pozapisoval. Mená zapisoval tak ako počul. Priezvisko sa písalo len k menu živiteľa rodiny. Ako prvého zapísal Gregora Tugáriho so synom Martinom. Gregor, v dnešnom Tuhárskom nárečí Ďuro, bol pravdepodobne richtárom alebo najvýraznejšou autoritou. V súpise je aj Ivaniš Ohorla s poznámkou, že je z Vlašskej kolonizácie. Aspoň vieme, že už vtedy sa tu pásli ovce. Aj ďalší zaujímavý údaj sa dá z tejto poznámky vyčítať. Ivanič je totiž na Ostrôžkach, do ktorých Bralce i Tuhársky kras patria, jedným z najviac frekventovaných priezvisk. Podľa tureckého deftera bolo v Tuhári šesť hláv rodín. Vtedajšiu rodinu však nemôžeme porovnávať s dnešnou. Jej zloženie bolo určené spôsobom obživy. Všetko sa to odvíjalo od hlavy rodiny, čiže hospodárstva, alebo podľa vtedajšej terminológie odvodzovanej z latinčiny, od porty, čo znamená brána. Kto patril do spoločného hospodárstva, bol zvyčajne aj príslušníkom rodiny, teda pochádzal z tej istej brány. Tuhárske rodiny na pozemkový majetok veľmi bohaté neboli. Dolina je úzka a les sa tlačí až na brehy potoka. Pre role, lúky a pasienky veľa miesta neostáva. Niečo si predsa len dopestovali. V súpise sa vykazujú dane, vtedy desiatky, z obilia, kapusty, sena a konope. Najviac daní platili z kapusty. Dvojnásobok ako z obilia. Kapuste sa darí aj teraz. Dane Turkom platili za včely, prasce i za nevesty. Za nevesty Tuhárci platili dvakrát toľko ako za konope. Na nepresnosti takzvaného tureckého hospodárstva však nakoniec predsa len niečo bude. Daňový súpis totiž nevykazuje daň za pravdepodobne základnú činnosť Podpoľancov nad Divínskym hradom. Za pálenie uhlia a pravdepodobne už aj vtedy i vápna. Možno ani nebolo zvykom takúto v horách ukrytú činnosť zdaňovať. Isté je, že v roku 1596, keď sa aj z tohto kraja podarilo Turkov vyhnať, platili Tuhárci oveľa vyššie dane. Lossoncziovské majetky zdedil po manželke Anne Žigmund Forgách z Haliče. K ôsmim portám, lebo toľko rodín vykazoval Tuhár v 1596, si pripočítal aj riečnu vodu oplývajúcu pstruhmi a nad potokom sa tiahnúce vápencové bralá. Nová, grófska daň, vyšla dedinu trikrát tak draho ako daň Sultánovi. No ľudia si asi vedeli poradiť, lebo uhliara alebo vápenára nevykazuje žiadny súpis. Prvé platby za vápno sa spomínajú až o takmer dvesto rokov neskôr. Od pálenia uhlia k páleniu vápna v takejto krasovej oblasti nebolo ďaleko. V Tuhári ešte žijú pamätníci, čo si takéto domácke dorábanie vápna sami vyskúšali. Vraj sa to robilo takto: Priamo v hore, nie tak ako sa zvykne písať, že doma. Z kameňa čo už bol zvetraný a rozsýpal sa postavili kužeľovitý milier. Niečo podobné ako stoh sena. Vo vnútri sa ponechal priestor pre drevo, možno aj drevené uhlie. Celé to omazali hlinou, do ktorej pozastrkovali polienka. Keď hlina trochu zaschla, polienka sa vybrali. Ostali po nich prieduchy. Drevo sa zapálilo. Niekedy sa kúrilo aj viac dní. No vždy sa to robilo na miestach, kde bolo drevo, vápenec i hlina. Všetko pekne po ruke. Keď milier vychladol, kamene sa pozbierali do pŕhľavových vriec. Kusy vápna boli krehké a ľahučké. Jeden chlap kľudne odniesol na trh aj celé vrece. Predavači vápna vraj boli na celom okolí vítaní, lebo ich vápno malo výbornú kvalitu. Už sa len nasypalo do vykopanej jamy a zahasilo. Na vakovky a maľby sa mohlo používať aj celé roky. Robota s vápnom bola ťažká, ani peňazí zaň veľa pýtať nemohli. Nielen uhliari a vápeníci, aj ostatní ľudia v kraji vraj odjakživa smrdeli grošom. Ale Tuhárci aj z toho mála vyžiť dokázali. Napriek moru, ktorý aj v horách úradoval, sa začmudení uhliari a vápenári pomaly pozviechali. V roku 1828 ich v 57 domoch žilo už 474. Uhorský geografický slovník uvádza, že v roku 1851 tu žilo 576 obyvateľov vo veľmi úzkej a hlbokej doline. Držia vraj veľa oviec a pripravujú bryndzu. Tuhársky ľud je vysoký, silný a veľmi dobre urastený. Ako vraj aj na celom tunajšom vidieku. Z horského hrebeňa vyčnievajú dve veľké trachytové skaly, odkiaľ je veľkolepý výhľad. Neďaleko sa nachádzajú dve kupovité skaly, ktoré si zaslúžia aby ich cestujúci navštívili. Nad obcou je všade vápenec. Páli sa z neho dobré vápno. V strede hrebeňa vyčnieva jedna kopa, v ktorej sa nachádzajú veľmi pekné farebné kamene - mramory a opály. Nakoniec je tu veľmi pekný nový kostol a priestranná škola. Ktovie. Možno im pozviechať sa pomohol tereziánsky urbár, pestovanie zemiakov, alebo vlastná húževnatosť. Alebo všetko spolu. Žiaľ, aj keď sú pánubohu za chrbtom, súčasné problémy okolitých dedín ani ich neobišli. Ján Poničan, starosta, hasič a poľovník v jednej osobe, o prežitie obce zatiaľ nemá strach, ale o udržanie škôlky už áno. „Teraz nás je v dedine 398. Deväť detí chodí do školy, šesť je v škôlke. Dôchodcov máme 120. Dvadsaťosem je nezamestnaných. Takých, čo sú v evidencii úradu práce. Deväť ľudí je v zahraničí. V Írsku sú dlhodobo traja, ostatní chodia na turnusy do Česka a Rakúska. Málo je ľudí v aktívnom veku. Ale zato sa množia medvede. Aj minule bol jeden len zo 400 m nad dedinou. Fotili sme ho. Bol ešte len taký, dvoj- trojročný. Dosť zle je to u nás so zamestnaním. V mramorke, kde bývala v dobrých časoch zamestnaná stovka ľudí, ich dnes robí deväť. A pritom mramor od nás je vraj najkrajší na Slovensku. Poľnohospodárske pozemky má prenajaté bývalé družstvo z Tomášoviec. Hospodáriť vo väčšom už veľmi nikto nechce. Zeme je tu málo a je chudobná. Hodne ľudí robilo v magnezitke. Aj v Detve v strojárňach. Z magnezitky je už nič a do Detvy, kde sa výroba obnovuje, nieto dobré spoje. Pastierstvo sa tiež bohvieako nechytá. Na lazoch jeden drží zo 60 oviec, v dedine sa Ivan Kliment snaží založiť salaš. Inak veľmi nič, ale ľudia si malým hospodárením, tak ako vždy, dobre vypomáhajú. Hodne domov máme voľných. Začali ich teraz viac kupovať. Na chalupy. Asi preto, že sme vlani dali zaviesť plyn. Obchod ešte máme aj krčmu. Minulý týždeň ju dvakrát vykradli. Lekára raz za dva týždne vozím z Divína. Keď príde, je tu plná čakáreň. Pozná ľudí a ľudia jeho. V hasičskom spolku máme 65 členov. Za 15 minút sa vieme, ak je poplach, obyčajne zísť vyše tridsiati. Poľovnícky spolok má 52 členov. Z farárom tiež dobre spolupracujeme. Kostol býva každú nedeľu plný. Máme aj problémy. Chýba nám vodovod. Voda v studniach väčšinou nie je dobrá. Dávali sme žiadosť na Environfond. Očakávam, že v budúcom roku začneme vodovod robiť. Nie je to jednoduché, lebo samospádom nám voda k dedine nevytlačí. Kanalizácia tiež nie je, ale väčšina ľudí má žumpy. Naši ľudia si vždy vedeli poradiť.“ Starosta tiež nevyzerá byť kresaný z mäkkého dreva. Meno Poničan nie je v Tuhári veľmi zabehnuté. Vraj sa mu sem v 1902 priženil prastarý otec. Aj on prišiel z Poľany tak, ako uhliari, ktorí dedinu zakladali. Nuž, tradícia je tradícia a tej sa Tuhárci držia rovnako ako ľudia v celom Novorade. Až na to, že vrchári sú tvrdší, drsnejší. Robia to drsnejšie podmienky v horách. Aj oni však, podobne ako gazdovia z Lehôtky či iných Novohradských dedín, sú ľudia univerzálni. Majstri takmer na všetko. Domy si stavali svojpomocne. Pomáhala celá rodina, aj susedia. No a potom zvykli prísť dedinskí špecialisti: murári, klampiari, stolári, tesári. V Tuhári pri stavbách patrili medzi špecializovaných remeselníkov aj cigáni. Bývali vraj na konci dediny, kde bola dobrá hlina. Robili váľky, čo sú po našom nepálené tehly. Preto je v dedine väčšina domov váľková. Aj tu sa robilo z toho, čo bolo hneď pri ruke. Len za socializmu, keď bol stavebný materiál za facku, sa stavalo z cudzieho. Ale práca bola zväčša organizovaná tradične - svojpomocne. Škoda, že sa tradícia stavieb z nepálenej hliny prerušila, lebo tieto domy majú mimoriadne izolačné vlastnosti. Len ich treba držať v suchu, potom vydržia celé veky. Veď aj Babylonská veža je z tohto materiálu. A v Tuhári ich ešte na predaj nejaké majú. Okrem stavieb a pálenia vápna zvládajú tunajší veľmi veľa ďalších profesií. Chovajú a v záhradách či na malých políčkach vypestujú takmer všetko. Nielen v minulosti, platí to aj dnes. Len to uhliarstvo a vápenárstvo poznajú už iba tí najstarší. Nové špecializácie sú iné. Ale tie sa doma v dedine robiť väčšinou nedajú. Treba sa za nimi vybrať, najprv do škôl a potom do práce. Aj v časoch, keď zamestnanie bolo povinnosťou, to nebolo jednoduché. Hlavne preto, že s rodnou hrudou sa ťažko lúči, boli ľudia zamestnaní väčšinou len ako robotníci v okolitých fabrikách. Veru, z domu sa ľahko neodchádza, no dnes niektorí naozaj musia. Zo sociálnej podpory sa aj tu, kde sú naučení skromnosti a aj inak si pomôžu, veľmi vyskakovať nedá. Malo by sa niečo vymyslieť. Tak ako voľakedy pálenie uhlia a vápna. Socializmus vymyslel družstvá a fabriky. Všetko bolo nastavené tak, aby to aspoň ako tak fungovalo. Ale ľudia mali z čoho žiť. Lenže sa stali málo samostatnými. A to dnes chýba. Na domáckom pálení vápna dnes nezarobia. Iba ak by z toho urobili turistickú atrakciu. Ak pôjdu za prácou inde, dedina zarastie tŕním a prehltne ju les. A nielen Tuhár. Čakať, že sa rozbehnú socialistické fabriky, je asi nezmyslom. Socializmus aspoň podal ruku aj takýmto krajom. Fabriky postavil skoro všade. Deti išli do učňoviek a potom do fabrík. Dnes štát zatiaľ neponúka nič. Európska únia ponúka fondy. Ale treba vymyslieť projekty. Také, čo budú fungovať dlhú dobu, trvaloudržateľné. Ľudia by možno niečo vymysleli, no je tu ďalší veľký problém. Slovenské inštitúcie. Tie, čo robia kritériá pre rozdeľovanie europeňazí. Pre malé dediny, tie čo pomoc najviac potrebujú, sa nechystá skoro nič. Štátni úradníci hovoria, nech sa malé obce spoja a urobia nadregionálne projekty. Povie sa to ľahko, ale ktorá obec bude tá sprostá, a bude platiť i robiť aj za ostatné. Projekt, ktorý má byť pre väčšie územie, nie je zadarmo a nedá sa spracovať za dva dni. O tomto by mal asi porozmýšľať štát. Aj o vzdelávaní ľudí pre takéto činnosti. A potom je tu ešte náš príslovečný klientelizmus, ktorý väčšinu poriadne znechucuje a stavia do ofsajdu. Aspoň v prípade eurofondov. Uvidíme, či aj Tuhárci niečo vymyslia. Pri návšteve dediny sa starosta pochválil niektorými šikovnými ľuďmi. Patrí k nim aj mladý Lukáš. Budúci študent dizajnu. Vraj vyhral viaceré výtvarné súťaže a Tuhár je naňho hrdý. Z jeho obrazov vidno, že tunajší kraj, jeho farby a esenciu naozaj vníma mimoriadne citlivo. Chcel by tu vraj žiť, no nevie z čoho. Je tu krásne a ľudia, aj cudzinci, by sem iste radi prišli. Len ako sa dozvedia, že je tu tak pekne a kde by spali?

Článok pokračuje pod video reklamou