(zošity, perá, ceruzky, výkresy, farbičky...) vyjde v priemere na 300 korún.
V tejto sume ich väčšina základných škôl v Lučenci hromadne objednáva pre svojich žiakov v každom školskom roku, nevynímajúc ten práve sa začínajúci. K tomu pripočítajme tašku, peračník, športové oblečenie, tenisky, prezúvky... Tritisíc korún sa minie, ani neviete ako, ťažkajú si rodičia, ale ak chcú, aby ich ratolesť veľmi nevybočovala zo žiackeho kolektívu, naškrabú ich voľajako. Je však veľa aj takých, ktorí ich nenaškrabú: rodiny s nízkymi príjmami alebo zo sociálne znevýhodneného prostredia poberajúce dávky v hmotnej núdzi. Nie je ich málo. V lučenských základných školách je 440 detí z takýchto rodín. Prakticky celá jedna škola. Na ulici Vajanského 104, Novomeského 97, na Kubínyiho námestí 93...V ich prípade musí vstúpiť do hry inštitút štátnych dotácií. Na školské potreby je to 500 korún na začiatku školského roka a rovnaká suma na začiatku druhého polroka. Dotáciu ako motivačný prostriedok získajú len dobrí žiaci. Tí s prospechom 1,5 – mesačne 500 korún, s 2,5 – 300 a ktorí si zlepšia známku o 0,5 - 200 korún. Prináša to však efekt, pretože v minulom školskom roku podmienky pre získanie tejto podpory v hodnote 521 400 korún splnilo v Lučenci takmer 200 žiakov. Teda polovica detí z rodín zo sociálne znevýhodneného či nízko príjmového prostredia. Osobitnou kategóriou je dotácia na stravu. Napriek tomu, že prostredníctvom obeda za 4 koruny (1 Sk obed, 3 Sk režijné náklady) bola táto sociálna skupina detí podporená vlani najvyššou sumou, takmer 1,8 milióna korún, túto pomoc nevyužívajú všetky. Hlavne žiaci z druhého stupňa chýbajú v školských jedálňach. O to viac ich vidíte na uliciach s bagetami. Napríklad na ZŠ Vajanského zo 104 týchto detí chodí na obedy len 55 a na Novomeského z 97 – 68. Na Cirkevnej základnej škole sv. J. Boscu zo 40 zhruba 30 detí. Ukazuje sa, že aj rodičia by mali viac vplývať na ne, aby dali prednosť kontrolovanej, teplej strave pred nejakým rýchlym občerstvením či sladkosťami. V tejto škole preto radšej ani nepovolili zriadiť bufet, ako je to v iných lučenských základných školách. „Aby ich to nelákalo,“ povedal nám riaditeľ Richard Havran. Navyše do modernizácie kuchyne investovala viac ako milión korún. Skúsenosti s využívaním štátnych dotácií rodičmi školopovinných žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia sú väčšinou dobré. Známe sú však aj prípady, že deti vymeškávali vyučovanie, pretože nemali na cestovný lístok. Alebo prospechovú dotáciu rozpúšťal niektorí z ich pestúnov v alkohole. Nedá nám však nespomenúť príklad opísaný R. Havranom, kedy celé cestovné z Haliče do Lučenca trom vnúčatám platila ich babka - dôchodkyňa, pani Kováčová. Ako zdôraznil: „Dieťa musí ku vzdelaniu postrčiť v konečnom dôsledku jeho najbližší.“