Prosia Boha, aby prežil

ať s ostatnými deťmi futbal. Jeho život sa za niekoľko mesiacov dramaticky zmenil. Oči mu už tak nežiaria. Posmutneli. Kým je tesne pri ňom mama, hadičky infúzií, ktoré pri našej návšteve viedli spod pyžamka, až tak veľmi nevnímal. Vypadané vlasy hovorili za všetko. Chemoterapia. Emanuelko, Emanuel Augustín Horváth z Lučenca, je pacientom onkologického oddelenia Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Banskej Bystrici.
Začalo sa to pred pár mesiacmi, v júli. „Emanuelko dostal vysoké horúčky,“ hovorí jeho mama Estera Šerešová. „Mysleli sme si, že je to úpal. A potvrdila to aj lekárka. Dostal naň lieky, ale vysoké horúčky neprestávali. Pri kontrole krvi zistili, že má vysokú sedimentáciu. Ukazovalo to na zápal...“
Nebol to zápal. Ale to odhalilo až ďalšie vyšetrenie. Ukázalo sa, že chlapček má nad obličkou tumor. Nádor neuveriteľne veľký – sedemnásť krát dvanásť centimetrov! Pri pohľade na útle chlapčekovo tielko sa až nechce veriť, že niečo také veľké v ňom mohlo narásť. Chlapčeka hospitalizovali na detskej onkológii. Jeho mame umožnili aby bola na oddelení so synom.
„Teraz berie štvrtú chemoterapiu,“ hovorí jeho mama. „Ešte by mali byť štyri. Nádor sa vraj o trošku zmenšil. Ak sa ho podarí ešte zmenšiť, mohol by podstúpiť operáciu. Ale hovorili, že má už aj metastázy – na pľúcach. Zatiaľ nie je isté, či to ochorenie nie je genetické, vrodené...“
Malý Emanuelko chodí do škôlky, veľmi rád sa hrá na počítačoch, rád kreslí a ešte radšej počúva hudbu. Ale za domovom sa mu cnie: „Rád by som videl svoje sestričky, Estiku aj Gitku!“
„Je to pre nás veľmi ťažké,“ priznáva sa Estera Šerešová. „O dcérky sa stará manžel, ja som tu zo synčekom. Obaja s manželom sme na sociálke, nemáme na to, aby sme za sebou cestovali. Bojíme sa. Veď ak je to ochorenie skutočne genetické a môže postihnúť aj naše dcérky?“
Na záver mama malého ťažko chorého pacienta dodala: „Každý deň sa modlíme. Dúfame. Veríme, že sa z toho Emanuelko dostane. Prosíme o pomoc. Pomôžte nám prosím, ako sa len pomôcť dá...“