ek, bielu košeľu a čiernu kravatu,“ hovorí Karol Radič, primáš z Klenovca.
Dnes si už obliekajú košele aj iných farieb, ale čierny oblek, to je ich imidž. „My, cigánski primáši, máme hudbu v krvi. Vyrastal som v muzikantskej rodine. Odmalička mi hovorili, že husle majú dušu. Sú živé. Chvejú sa a kvília ako človek, keď má na srdci žiaľ. Smejú sa, keď sa duša raduje. Ba možno ich prirovnať aj k žene. Musíte k nim pristupovať nežne a s citom. Iba vtedy z nich dostanete ten správny tón,“ dodá Karol.
CIGÁNI MAJÚ CITLIVÚ DUŠU
Klenovec je veľká dedina. Leží uprostred hôr. Zo všetkých strán ju strážia vrchy. „Človek sa tu cíti slobodne. Voľne ako vták. My, cigáni, sme ako poľné kvety. Najkrajšie nájdete vo vysokých skalách. Máme veľmi citlivú dušu. Možno preto je v našom speve aj v hudbe toľko ľudského citu. Cigánski primáši vám na cimbale či husliach dokážu vylúdiť tie najcitlivejšie tóny. Náš temperament to je oheň, ktorý nezastavíte. Aj keby ste veľmi chceli. Aj o tom je naše fidlikanie,“ povie primáš. Má 34 rokov. Hráva od svojich desiatich. „Keď sa v muzikantskej rodine narodí syn, dá mu otec do kolísky sláčik. Buď z basy alebo huslí. Mne dal otec do kolísky husľový slák. Hovoril mi: Synak, ak raz budeš lepšie hrať ako ja, budem ti bozkávať obidve ruky. Husle neoklameš. Ak na nich nebudeš trénovať každý deň, budú ti zahýbať. Tak ako žena,“ spomína Karol Radič. Krok pri kolíske sa ukázal prezieravý a šťastný. Karol ide v šľapajách svojho otca, známeho primáša z Klenovca, ktorý zomrel pred štyrmi mesiacmi vo veku sedemdesiatosem rokov. Hráva v dvoch kapelách. V ľudovej skupine Radičovci a s mediálne známymi Sendreiovcami.
PRIMÁŠOM BÝVA NAJLEPŠÍ HUDOBNÍK
Primáš je muzikant, ktorý hrá prím. Prvé husle. V kapele je to najlepší hudobník, nielen pre muzikantský talent ale aj pre svoju charizmu. Kedysi bývalo zvykom, že primáš sa oženil len s dcérou hudobníka. „Dnes to už neplatí. Moja manželka nie je hudobníčka. Nie je ani cigánka. Je biela a pochádza z Martina. Hrávam po celom svete. Holandsko, Sardínia, Slovinsko, Taliansko, Portugalsko... Ako vták. Muzikanti to nemajú ľahké. Z časového hľadiska je to pre rodinu veľmi náročné. Doma ma čaká žena, traja synovia, mama, moja rodina. Je to ťažké. Vtedy si spomeniem na môjho otca. Báčiho Radiča, ktorého ľudia mali radi. Obdivoval som jeho široký rozsah, ktorý vedel zahrať. Pri jeho Cigánskom plači, vám behali zimomriavky po tele. Muzicírovanie je to, čo mi bolo súdené. Vychodil som len základnú školu. Ale dostal som sa do ruky dobrým hudobníkom. Až v Budapešti som sa učil hrať. Noty poznám, ale väčšinou hrávam z hlavy. Talent mám od Pána Boha. Cigáni mali muziku v krvi. Ale aj iné remeslá sú im blízke. Brat je umelecký kováč. Vedeli sme pliesť košíky, vyrábať korytá, váľky, rozumeli sme koňom i liečivým bylinkám. Môžu byť muzikanti zlí ľudia? Nie. Hral som v Holandsku. Stretli sme sa tam mnohí cigáni. Rozumeli sme si,“ zamyslene povie primáš z Klenovca.
V ZAHRANIČÍ ZAROBIA MUZIKANTI VIAC
Prvé lepšie husle mu darovala neznáma pani. „Hral som v Rimavskom Brezove. Tá pani tam stála a pozorne ma počúvala. Po vystúpení prišla za mnou. Povedala mi, že ona veru hudbe rozumie a aj ju študovala. Vytiahla husle, vtisla mi ich do rúk so slovami: Teraz sú v rukách, v akých majú byť. Odvtedy mi rukami prešlo viacero huslí. Ale tie prvé mám stále. Je to pamiatka. Aj na otcových hrávam málo. Sú na čestnom mieste v dome.“
Hrával na svadbách, pohreboch, v baroch, na ulici, ale aj v honosnejších lokáloch. Najradšej má Cigánsky plač. „Pri ňom si uvedomujem, kto som a kam patrím. Som hrdý na to, že som cigáň. Akýže Rómovia, cigáni sme. Veľa nám ukrivdili, možno aj preto z nášho spevu sála toľko citu. Hlbokého citu, za ktorý ľudia platia. Kedysi som si myslel, že spev muzikanta na Slovensku neuživí. Uživí. Ale v zahraničí nás vedia zaplatiť lepšie. Dokážeme hrať celé hodiny. A každá pieseň, každá melódia ide z duše. Najštedrejší bývajú oláski cigáni. Tí sa pretekajú, kto dá viac do huslí alebo na čelo. Pri pohreboch si kapelu postavia k truhle a spievajú. Nebožtíka odprevádzajú hudbou. Pekný zvyk. Aj tam cítiť náš temperament. Bol som aj na pohrebe muzikantskej rodiny. Nebožtíkovi dali do truhly husle. Aby mu aj na druhom svete bolo veselo. Cigáni sú veľmi poverčiví,“ povie Karol.
CIGÁŇOM UKRIVDIL PREDCHÁDZAJÚCI REŽIM
Husle ho sprevádzajú dvadsaťštyri rokov. Nedávno si kúpil aj cimbal. „Žiaľ, ešte som ho nestihol dať do poriadku. Zahral by som vám na ňom. Cimbal je úžasný nástroj. Ľudová cimbalová kapela, to už hej,“ povie primáš a zažiaria mu oči. Vezme do ruky husle. Z domu, tam vysoko, pod klenovskými vrchmi, sa tiahnu clivé tóny. Poznajú ich domáci aj cudzinci. „V našich piesňach počujete šum vetra, vôňu pokosenej trávy, ale aj depresívne kvapkanie jesenného dažďa. Zdedili sme to po svojich predkov. Po tých, čo kočovali a príroda im bola matkou, strážcom aj živiteľkou. Tú prírodu a voľnosť máme v srdci. Nemáme toho veľa, ale toto dedičstvo nám umožnilo prežiť. Je to originalita, ktorá je len naša. Nájdite mi medzi bielymi hudobníka, ktorý by zahral bez vzdelania toľko melódií ako cigánski muzikanti. My máme talent od Pána Boha. Sme mu za to vďační.“
Patrí medzi cigáňov, ktorí sa zaradili do spoločnosti. Má dom, auto, profesiu, ktorá ho živí. No pozná aj chatrče, v ktorých žijú cigáni. Aj v Klenocvi je ich dosť. „Cigáňom ukrivdil predchádzajúci režim. Zobral nám remeslá, mali sme chodiť do škôl, ktoré nevyhovovali našej mentalite. Ak ich naše deti nezvládli, dostali sa do osobitných škôl. Teraz by tento štát chcel, aby sme sa vedeli o seba postarať. Po tých rokoch kazajky, do ktorej nás navliekol,“ povie na záver nášho stretnutia Karol Radič, primáš z Klenovca.