Nehovorili im handrové bábiky. Každá mala meno. Zuzka, Marka, Anka, Paľko, Žofka...Pani Elenka Mináčová svojim bábikám meno nedáva. To preto, aby jej neprirástli k srdcu. „Aj tak sa s nimi ťažko lúčim. Keby mali mená, možno by to bolo ešte ťažšie,“ hovorí. Handrové bábiky začala šiť pred ôsmimi rokmi. Na kolene. Stačilo plátno, bavlnka a chuť. „Chcela som, aby boli oblečené v našom – klenovskom kroji. Kroj má farby: bielu, modrú a červenú. To preto, že kedysi dedina vyhorela a ženy nemali chuť obliekať sa do pestrejších farieb. Ich domy zľahli popolom a naše staré a prastaré mamy smútili,“ objasňuje Elenka. Tancuje v súbore Vepor. S klenovskými tanečníkmi, spevákmi a muzikantmi precestovali mnohé krajiny. Kde rozdávali radosť z umenia, rozdávali aj bábiky. Za niektoré im aj zaplatili. Súboru sa peniaze zídu. „Ušila som ich okolo päťdesiat. Stále sa zdokonaľujem. Tie novšie už majú aj opasky, klobúky, krpce, čižmy. S opaskami a krpcami mi pomáha syn Marian. Aj on tancuje v súbore a pretože staré krpce sa mu zodrali a nové nevedel nikde kúpiť, ušil si ich sám. Dnes je v šití krpcov už majster,“ pochváli syna starostlivá mama. Učí v materskej škôlke a občas sa s jej bábikami hrajú aj tunajší škôlkári. „Už som ich aj učila ako si ich zhotoviť. Viacerí sa ma pýtali, či ma to baví. Keby ma to nebavilo, tak to predsa nerobím. Väčšinou sa šitiu bábik venujem cez zimu. Cez leto je veľa roboty aj okolo hospodárstva,“ dodá šikovná Klenovčanka.
Autor: - zs -
