vyše storočnom kamennom dome život neutíchol. Svoj sen o živote v náručí hôr si tu plní 34-ročný Peter Brada, ktorého mnohí poznajú pod prezývkou Bredy.
Pri pohľade na Petrov domček by si nejeden mestský človek povzdychol. Romantika v kraji, kde akoby zastal čas. Biely domček s modrým „lemom“, stodola so slamenou strechou, drevený chlievik vypletený prútím z neďalekých vŕb, mačky polihujúce na pôjde. Všetko tu má svoje nezameniteľné miesto. „Práve sa dovára obed,“ usmeje sa hostiteľ a otvorí nízke dvere, pri ktorých si statný chlap musí veru poriadne chrbát ohnúť. V malej kuchyni sa vôňa polievky z kohúta mieša s lahodnou arómou hrudky syra a čerstvo nadojeného kozieho mlieka. „Takto sa žilo kedysi a takto žijem dnes,“ povie pán domu. Na hontianske lazy neprišiel sám. V kuchyni panovala aj ženská ruka.
VIE UPIECŤ CHLEBA
Dnes tu žije sám a zvláda všetky domáce práce. „Život je najlepší učiteľ. Okrem chlapskej roboty pokojne zastanem aj tie ženské. Nemyslím tým len upratovanie či pranie. Navarím si a aj chleba som sa naučil piecť,“ vysvetľuje. Veľkú murovanú pec si postavil sám. Aj väčšina nábytku vyšla spod jeho šikovných rúk. Lavicu urobil podľa vzoru predošlej, z ktorej sa mu časť zachovala. Stolík tiež potreboval vylepšiť. Kredenc a malá skrinka v rohu sú pôvodným nábytkom staroverského domu. Aj „svietnička“ nad dverami poskytovala svetlo jeho prvým obyvateľom. Kuchyňa, zadná izba, pitvor. Priestor, v ktorom sa kedysi pomestilo šesť ľudí.
LAZY SI OBĽÚBIL
O ľuďoch ako je Peter, si mnohí myslia, že sú čudáci. Veď napokon, kto by už pohodlie mesta vymenil za lazy, kde líšky dávajú dobrú noc? „Býval som v Banskej Bystrici. V paneláku na deviatom poschodí. Detstvo som mal však veľmi pekné. Strávil som ho u starých rodičov v Ponickej Hute v nádhernom kraji pod Poľanou. Dom mojich predkov mi učaroval a rovnako ich spôsob života. Ľudia z lazov sú akoby viac „zrastení“ s prírodou a veľakrát vyznávajú iné hodnoty ako mestskí ľudia. Pamätám si, ako nám za humno chodil správať medveď. Bol to drsný kraj. Tu nad Hrušovom je klíma miernejšia. Tento rok bol veľmi suchý. Búrky a veterné smršte nás našťastie obišli,“ hovorí Peter. Ešte pred pár rokmi žil v Ľubietovej. V drevenici strávil tri zimy. Pred zubom času pomáhal zachraňovať drevenicu v Zaježovej a keď ho pred tromi rokmi zavolala skupina architektov, aby im pomohol pri rekonštruovaní drevenice nad Hrušovom, vedel, že našiel miesto, kde by chcel žiť.
ROBÍ SLAMENÉ STRECHY
Do domu, v ktorom na niekoľko desaťročí utíchol život, sa nedá nasťahovať len tak. Treba vyhrnúť rukávy a zažrať sa do roboty. Pre mladého muža to však nebol žiadny problém. Tesárske náradie mu nie je cudzie. V niečom je však Peter predsa len výnimočný. Urobiť slamenú strechu dnes dokáže len málokto. „Strecha sa robí z ručne pokosenej a vymlátenej raže, ktorá je do snopov poviazaná slamenými motúzmi povrieslami. Tie si tiež pletiem sám. Životnosť slamenej strechy je minimálne dvadsať rokov. Bežne však vydrží aj štyridsať. Zaúdená slama je ešte odolnejšia,“ vysvetľuje remeselník a spomenie si na drevenicu, ktorú pred časom videl. Postavená bola v roku 1911. Strecha bola pôvodná slamená a na počudovanie v dobrom stave. „Jediná nevýhoda slamenej strechy je tá, že je ľahko zápalná a veľmi horľavá. Dlhšie vydrží v „čistom“ prostredí, kde nepadajú kyslé dažde, ktoré takejto krytine neprospievajú,“ dodá.
ČAS NIE JE DÔLEŽITÝ
Blíži sa zima. Dlhé večery si Peter kráti čítaním a dôsledným vypracovávaním plánov slamených striech. Spoločnosť mu robia psi, mačky a rádio. Televízor k životu nepotrebuje a rovnako sa vzdal mnohých technických vymožeností. Kadečo treba aj poopravovať, vyrobiť drobnosť trebárs do kuchyne a tiež si „upratať“ svoje vnútro. Príjemne pukotajúci oheň v peci navodí tú správnu atmosféru. Stádo kôz a oviec sa svojho dožaduje aj v čase, keď kraj odpočíva pod bielou perinou. „Vždy je čo robiť. Sedieť so založenými rukami, to nemám vo zvyku. Aj napriek tomu by som sa však do mesta nikdy nevrátil. Občas zájdem pozrieť rodičov, ktorí bývajú v paneláku. No vždy ma to ťahá späť. Nevydržím tam dlho. Najradšej by som bol, keby mohli oni chodiť ku mne častejšie,“ zakončí Peter.
