Obrazy hovoria za neho všetko

„Na Slovensko siahajú moje korene. Moja rodina odtiaľto pochádza, preto som sa rozhodol tu žiť. Najprv prišli moji bratia a po desiatich rokoch som ich nasledoval aj ja,“ hovorí šikovný maliar. Vyučil sa za maliara skla. Chcel študovať umenie, ale bol z chudobných pomeroch a rodičia by mu nedokázali financovať školu. Ako 25-ročný bol navštíviť bratov vo Zvolene a vtedy sa rozhodol, že chce na Slovensku žiť. Kým sa sem však dostal legálnou cestou, trvalo to desať rokov. „Začal som pracovať v sklárňach v Zlatne. Tri roky som aj učil študentov maľovať na sklo. Niektorí boli ozaj šikovní,“ prezrádza Josif. Na Rumunsko má pekné spomienky. Rád sa tam stále vracia. Hovorí, že kde človek prežije pekné detstvo, stále sa tam chce vrátiť aspoň na krátky čas. Ako malý chlapec žil biedne a skromne. Doma nemali elektriku, ale vôbec im to nevadilo. „Nechýbalo nám rádio ani televízor, bavili sme sa inak. Stretávali sme sa a rozprávali. Žil som spätý s prírodou a to mi zostalo dodnes. Veľmi rád chodím do hôr. Príroda ma najviac inšpiruje. Krásnych zákutí je, žiaľ, už veľmi málo,“ objasňuje. Vraj obrazy hovoria za neho všetko. Rád nimi robí šťastných iných. Preto ich ani nepredáva za veľa peňazí. Chce, aby si jeho obrazy mohol dovoliť každý. „Veľa teraz chodím po jarmokoch. Keď príde za mnou malý chlapček a povie, že má len 20 korún a môj obraz stojí sto, aj tak mu ho dám. Nechcem zbohatnúť na umení, chcem len robiť radosť ľuďom,“ tvrdí Josif. Keď má dobrý deň, obraz namaľuje veľmi rýchlo, aj za pol dňa. Jeho diela sú po celom Slovensku. Predtým aj vyrezával z dreva, teraz maľuje najviac olejovými farbami. A dokedy by ešte chcel tvoriť? „Pokiaľ mi bude zdravie slúžiť a budem vládať. Ja bez maľovania neviem žiť. Človek sa musí stále venovať umeniu, inak stráca svoj talent. Ja dúfam, že ten môj tak skoro ešte nestratím,“ dodáva.