Do Lučenca sa vráti časť jeho histórie

LUČENEC. ho stredného odborného umelecko–remeselníckeho učilišťa v Hodruši – Hámroch. Verné napodobeniny by mali byť v rámci projektu Neogradiensis hotové do konca tohto roku.
„Vybraní študenti napodobneniny vyhotovujú v rámci výučby odborných predmetov. S prácou začali minulý mesiac. Ako vzor im slúži fotodokumentácia. Samozrejme, že so šperkami sme sa zoznámili aj počas ich výstavy. Je to naozaj zaujímavá práca. Naši študenti sú však zvyknutí na zhotovovanie umelecky náročných, do detailov prepracovaných predmetov. Každoročne sa so svojimi výtvormi zúčastňujú rôznych súťaží a výstav,“ povedal Dušan Zliechovec, zástupca zriaďovateľa školy a dodal, že je rád, že práca žiakov školy napomáha k zachovaniu histórie.
Podľa lučenského historika Jozefa Drenka má poklad nesmiernu materiálnu a najmä historickú cenu. „V roku 1849 prechádzali cez naše mesto ruskí kozáci. Chceli sa pomstiť za smrť svojich druhov a tak Lučenec podpálili. Ničivý požiar neobišiel ani najstaršiu budovu v meste, ktorou bol stredoveký kostol. Veže vyhoreli, steny sa zrútili. V roku 1851 zasadal kvôli výstavbe nového kostola správny výbor kalvínskej cirkvi. Tam správca oznámil, že v chrámovej krypte našiel pri dvoch ľudských skeletoch aj šperky.
Vyhotovený záznam o tomto náleze bol zaslaný predsedovi cisársko – kráľovskej pokladnice. Cirkevní hodnostári dúfali, že „nálezné“ pokryje náklady na vyhotovenie nových obradných nádob. Všetky cennosti ohodnotili miestni zlatníci a poklad odovzdali kráľovskému prokurátorovi. Podľa zákona mali dve tretiny ceny nálezu patriť nálezcovi a jedna tretina sa mala odviesť do kráľovskej pokladnice. Lučenčania dostali odpoveď až o dva roky po náleze pokladu. Pokladnica sa zriekla prislúchajúcej čiastky a kráľovská komora celú sumu poukázala lučenskému kostolu, ktorý z nej zakúpil pre veriacich liturgické pomôcky,“ hovorí Iveta Kaczarová, riaditeľka Novohradského múzea v Lučenci. Cesta lučenského pokladu skončila v Maďarsku. Keďže viedenská vrchnosť nepovažovala nález za významný, odovzdala ho Národnému múzeu v Budapešti. Tu je uložený aj dnes a všetky pokusy lučenskej samosprávy o jeho získanie späť boli neúspešné. Široká verejnosť mala naposledy možnosť vidieť poklad pred desiatimi rokmi, kedy Lučenec oslavoval 750. výročie svojho vzniku. Vtedy mestu maďarské múzeum za prísnych bezpečnostných opatrení zapožičalo niekoľko kúskov cenností. „Vzácny renesančný poklad je z viacerých obdobných nálezov. Predpokladá sa, že šperky nájdené v krypte boli obľúbenými ozdobami zosnulých. Poklad tvorili zlaté prstene s drahokamami, ozdobné gombíky, zlaté náhrdelníky, rehoľné reťaze, pozlátené strieborné opasky, zlaté perly, sklenené gule, strieborný polmesiac, zlaté spony, strieborné hviezdy, čipky zo zlatých a strieborných nití, strieborné náramníky, strieborné klince z rakví, zlaté rozety, zlaté náhrdelníky a ďalšie cennosti. Nositeľmi šperkov bolo viacero osôb. Nadobneniny vybraných kúskov pokladu budú prezentované v stálej expozícii múzea už v budúcom roku. Verejnosť sa prostredníctvom fotografií bude môcť zoznámiť aj s originálom pokladu, ktorý má pre Lučenec a celý región veľký význam,“ dodala riaditeľka.