územie Nemci.
Vtedy sa pre nich začalo peklo na zemi. Ivan Hoffman má dnes 78-rokov. Na vojnu spomína nerád. „Viažu sa mi k nej veľmi bolestivé spomienky. Prišiel som vtedy o mladšieho brata a mamičku,“ začína svoje rozprávanie. Hoffmanovci boli pôvodom Židia. V Rimavskej Sobote mali obchod s módnym tovarom. Nežili v bohatstve, ani v chudobe. Ivanova mama pochádzala zo Zvolena a tak on navštevoval slovenskú školu. Ako desaťročný musel prestúpiť do maďarskej. Po ukončení meštianskej školy začal chodiť do Miškolca na obchodnú akadémiu. 19. apríla 1944 mu zakázali ďalej študovať. Musel sa vrátiť domov, keď nemecké vojská vstúpili na Maďarské územie. Celú rodinu dali Nemci do geta, majetok a obchod im zhabali. Ivanov otec bol pod policajným dozorom a poslali ho do pracovného tábora do Maďarska. „Mňa ako 15-ročného odviedli do pracovného tábora do Jelšavy. Po dvoch týždňoch moju mamu a desaťročného brata Róberta deportovali na vagónoch do Osvienčimu. Skadiaľ sa, žiaľ, už nikdy nevrátili. Odviedli ich do plynu. Ale to som sa dozvedel až po skončení vojny. V Rimavskej Sobote žilo 750 Židov, živých ostalo menej ako 70,“ hovorí Ivan. V máji ho z Jelšavy transportovali na Ukrajinu, kde musel stavať bunkre a cesty. Bol tam päť mesiacov. Pri stavaní bunkrom zaútočili na nich ruské vojská, zranili ho. Celú ľavú ruku mal poranenú. Nevedeli ho ošetriť a tak poslali Ivana nákladným vlakom do Maďarska. V starom dome bola zriadená menšia ošetrovňa. Mali ho operovať. Našťastie, sa mu rana pri dezinfekcii otvorila a hnis mu odtiaľ vytiekol. Raz sa pokúsil s kamarátmi aj o útek, ale ich chytili. Za trest museli stavať pol tonové mosty, bola zima a oni boli takmer nahí. V Maďarsku 15. októbra 1944 prevzala moc fašistická vláda. Ivana spolu s ostatnými odviedli na Slovensko. Najprv ich dali do Dobšinej, odkiaľ museli ísť pešo vo veľkom snehu do Popradu. Okrem Čechoslovákov boli medzi nimi aj Rumuni a Maďari. Odtiaľ putovali do Neuhausenu a stadiaľ do pracovného tábora do Mauthausenu. „V Nemecku sme robili bunkre a potom v kameňolome. Raz v noci nás bombardovali. Úplne ma zasypalo, len hlava mi trčala. Keď som sa prebral, nevedel som, čo sa deje. Všade okolo mňa boli mŕtvi ľudia a bezvládne telá,“ spomína na strašné chvíle Ivan. Odtiaľ ich deportovali do rakúskeho mesta Grieskirchen. 17-tisíc ľudí muselo ísť pešo. Boli vyčerpaní, hladní a smädní. Kto nevládal, bol okamžite zastrelený. Ivan si pamätá presne, kedy ho oslobodili. „Bolo to vo štvrtok 4. apríla 1945. Oslobodili nás Američania. Mňa zobrali do nemocnice, lebo som bol chorý. Ležal som tam tri - štyri týždne, nasadili mi antibiotiká, tak som sa z toho dostal. Ako Čechoslováci sme sa mali hlásiť a autami nás zobrali do Plzne. Odtiaľ sme išli do Prahy, kde nás dezinfikovali a očistili. Z Prahy som sa už horko – ťažko dostal domov. Bolo to 15teho júna. Otec už bol doma. Mamu s bratom sme márne čakali. Neprišli,“ povie so smútkom v hlase. Na druhú svetovú vojnu nechce spomínať, aj keď na ňu nikdy nezabudne. Prišiel v nej totiž o tých najbližších. „Sám neviem, ako som to všetko mohol zvládnuť. Boli tam neľudské podmienky. Asi existuje vyššia moc a preto som aj ja nezomrel. Stál nado mnou zrejme anjel strážny. Silu mi dodávalo to, že som sa chcel vrátiť späť k svojej rodine. Vojnu neprajem zažiť nikomu. Ľudia sú horší ako zveri, lebo dokážu bezcitne zabíjať. So stratou svojich blízkych som sa musel zmieriť, nič iné sa nedalo robiť. Spolu s otcom sme museli začať žiť odznova. Prišli sme aj o strechu nad hlavou. Prichýlili nás dobrí susedia,“ objasňuje Ivan. Zo Slovenska chcel po vojne odísť a na všetko zlé zabudnúť. Ostal len kvôli otcovi. Verí, že vojnu už nikto nebude musieť prežiť.
Autor: DENISA HORVÁTHOVÁ
