Elena Gajdošová so svojou dcérou Andreou býva vo Vidinej. Najmä zo začiatku sa ich rozhodnutie zobrať si do starostlivosti cudzie deti stalo predmetom rozhovorov blízkych i vzdialenejších susedov. Nečudo! Našinec je už raz taký. Odvážni a tí, čo vybočia z davu, priťahujú pozornosť. Aj preto sa chvíľu zdráhali publicity, kým nám dovolili nahliadnuť do ich súkromia.
Deti sú veľmi vďačné
„S manželom sme sa často rozprávali o tom, v akej profesii by sa vedela uplatniť naša handicapovaná dcéra. Má dvadsať-osem rokov a je na invalidnom dôchodku. Miluje deti a aj to s nimi vie. Nájsť jej zamestnanie v dnešnej dobe je ťažké. Ba priam nemožné. Dlho sme váhali, zvažovali za a proti, kým sme sa rozhodli stať sa profesionálnymi rodičmi. Hneď v prvý deň, keď u nás zaznel detský hlas, sme zistili, že deň je zrazu akýsi krátky,“ spomína na začiatky domáca pani. Úprimnosť detí ich zaskočila. Boli vďačné za každý úsmev, pohladenie, cukrík. „No boli aj chvíle, keď najmä mňa prepadol veľký pocit zodpovednosti. Uvedomila som si, že deti nás vnímajú ako svoj vzor. Bolo ľahké získať si ich úsmev, ale udržať si ich dôveru a zároveň nepopustiť z nutných pravidiel či povinností, to už nie je také jednoduché. Najdôležitejšie je, aby sa u nás deti cítili príjemne. Adka je vynaliezavá, láskavá a trpezlivá. Učí ich kresliť, počítať, čítať, ale aj umyť si ruky po toalete. Jej mama nakúpi, uprace, navarí, dozrie na chod domácnosti. Za rok sa vystriedalo v ich rodine sedem detí. Klaudia, Terezka, Danka, Miško, Kiko... Prvý bol Erik. Pochádzal z neveľkej dedinky od Fiľakova. Minule telefonoval, chcel prísť na víkend. „Terezka mi sľúbila, že mi príde pomôcť poumývať okná. Je to taká malá okaňa. Kým sme ju naučili rozoznávať farby, museli sme sa obrniť poriadnou dávkou trpezlivosti. Všade jej bolo plno. Chodili sme na prechádzky aj výlety. Veľmi sme si ju obľúbili. Zvykla som jej hovoriť, že mi bude za ňou smutno. Utešovala ma, aby som neplakala, že ona na mňa nezabudneme a bude ma navštevovať. Danko prišiel k nám, keď mal päť mesiacov. Bolo to také chutné bábätko. U nás sa naučil prvé slová, spravil prvé kroky. Odišiel keď mal desať mesiacov. Nemohol sa vrátiť domov. Umiestnili ho v detskom domove. Dcéra chce, aby sme si ho adoptovali.Aj mne je za ním smutno. Všetkým nám chýba. Ale bola by to priveľká trúfalosť a nezodpovednosť z našej strany, zobrať do rúk osud jedného malého človiečika. Som vo veku, keď moje rovesníčky už majú vnúčatá. Nebudeme tu na veky a naša dcérka sama potrebuje pri niektorých činnostiach pomoc,“ povie Elenka.
Dobré rady do života
V dome rodiny Gajdošovcov je príjemne. V kozube praská oheň. Vonia to tu domovom. V kuchyni na gauči sa k domácemu pánovi Ondrovi túlia dvaja chlapci. Jeden ho drží za ruku, druhý si pritisne líce k ramenu. Ondrík, ako ho volajú deti, ich pohladí po hlave. Muži nezvyknú hovoriť o svojom vnútri, o svojich pocitoch. Pán Gajdoš vychoval dve deti. Syna aj dcéru. Obidvom už ťahá na tridsiatku. Terezku a Danka vozil vo vozíku každý deň. Aj rozprávku povie, keď ženy chystajú obed či večeru. Občas ho pochytí ľútosť aj hnev nad niektorými osudmi detí. „Pevne verím, že „naše“ deti si nájdu miesto v živote. Že pobyt v našej rodine im niečo dá do života. Odnesú si návyky aj rady. U nás sú tieto deti len dočasne. Kým sa neupravia pomery v ich rodine, alebo nevybaví pobyt v domove. Sme zamestnancami Občianskeho združenia za Dôstojný život. Dostávame plat. Ale ak si niekto myslí, že táto práca sa dá robiť len za peniaze, mýli sa. Musí tam byť aj cit. Tie deti pochádzajú z rôznych rodín. Niektorým chýbajú základné hygienické návyky, nevedia jesť príborom. Majú vši, ba dokonca aj svrab. Nie je to ich chyba. Na vine je prostredie, v ktorom vyratajú,“ tvrdí Elena. Jej dcérka Andrea sedí za kuchynským stolom. Chlapcom rozbaľuje keksík. Adka je pre nich blízka osoba. Ak dieťa nemá istotu, zázemie, stráca oporu a je veľmi zraniteľné. „Škoda, že niektorí dospelí nevedia zvládnuť ani svoj život a potom sa nedokážu postarať ani o deti. Snažíme sa deťom dať zážitky, zázemie, rady, aby mali na čom stavať, keď od nás odídu. No dnes mi nie je veľmi do reči. Smútim za Dankom,“ povie Andrea.
Predsudky šli bokom
Podmienkou, aby sa niekto mohol stať profesionálnym rodičom, je ukončené stredoškolské vzdelanie a špeciálna príprava v rozsahu šesťdesiat hodín. Samozrejme aj vhodné sociálne zázemie. Detské domovy sú plné detí, krízové centrá, útulky a azylové domy tiež. Je dobré, ak sa takéto deti stretnú s ľuďmi, ktorí sú empatickí, dokážu sa povzniesť nad predsudkami, nelámu palicu pri prvom probléme. „Často sa zamýšľam nad tým, ako sa musí cítiť 18-ročný človek, ktorý od malička vyrastal v detskom domove a odrazu dostane do ruky tašku a možno vkladnú knižku s pár drobnými na cestu a povedia mu - choď a nájdi si miesto v živote. Neviem si predstaviť, ako by som si poradila napríklad ja, alebo moje deti, keby boli v takejto situácii. V domove žijú v určitej komunite, nie sú zvyknutí na samotu a odrazu majú vykročiť sami do neznáma. Nájsť si prácu, ubytovať sa, zaradiť sa do spoločnosti. Väčšinou ide o rómske deti. A nech si dá každý ruku na srdce a úprimne si odpovie na otázku: Netrpím predpojatosťou a predsudkami? Aj my, predtým ako sme sa rozhodli stať sa profesionálnymi rodičmi, mali sme obavy, ako prijmeme do rodiny rómske dieťa. Všetky deti, ktoré u nás našli dočasne domov, boli rómske. Sú to úžasné deti. Práve oni nám pomohli zbaviť sa predsudkov,“ povie Elena a márne by ste v jej slovách hľadali zištnosť či pózu. Momentálne majú Gajdošovci v opatere dvoch chlapcov – Miška a Zolka. Každý deň robia niečo výnimočné. Dávajú deťom pocit aspoň dočasnej istoty, učia ich praktické rady do života.