Manželia Slaninovci z Hrnčiarskych Zalužian sú v tejto dedine najstarším párom, ktorí oslávil nádherné jubileum. Obidvaja mali ťažký život poznačený smrťou najbližších a ťažkou robotou. Júliusovi zomreli rodičia v čase, keď bol ešte len mládenec. Vydaj troch sestier spočinul na jeho pleciach. Mária zase vyrastala bez matky. Zomrela pri jej narodení. „Už od detstva som musela zastať robotu pri statku, na poli aj v domácnosti. Kamarátkam som potajomky závidela ich bezstarostné detstvo,“ spomína dôchodkyňa. Podobne to bolo aj s Júliusom. Priskoro musel zastať miesto gazdu v rodnom dome. „Po vojne prišli zlé časy. Vojaci pobrali všetko a biedni ľudia sa chytali každej príležitosti zarobiť korunku navyše. Začal som kupovať a predávať. Kadečo,“ usmeje sa Július. K mojej milej ma doviedol čierny žrebec. Šiel som ho kúpiť do Priatkov. Julku som zbadal na voze. Sedela na kope sena, ktoré práve zvážali. Jáj, tá vám mala oči! Hneď som si ich zamiloval,“ nežne spomína starký, ktorý našiel spôsob, ako sa k svojej vyvolenej ešte raz vrátiť. Žrebca odviedol domov pod zámienkou, že ho príde vyplatiť o týždeň. Odvtedy sa nerozlúčili. „Bohatým sa ľahko stavia. My sme boli biedni s dlžobami na krku. Bývať sme začali v rodičovskom, ale túžili sme po vlastnom. Rozhodli sme sa stavať. Každú tehlu a škridľu na dome sme si vyrobili sami. Týmito rukami,“ spomínajú oslávenci. Na ťažkú drinu sa nedá zabudnúť ani po rokoch. „Na voze sme zvážali bielu hlinu z neďalekého Maštinca. Až do hĺbky piatich metrov sa pre ňu bolo treba spustiť a potom ju hľadať v spleti chodieb ako krt. Doma sa miesila. Trikrát aby bola dobrá. Keď som do nej pichol rýľom a zistil, že je hrčavá, miesila sa dlhšie. Potom sa natlačila do foriem a vypaľovala. V dedine sme mali piati spoločnú pec na vypaľovanie tehál a škridiel. Zmestilo sa do nej až štyristo metrov tehál. Na kúrenie bolo treba pätnásť kubíkov dreva,“ hovorí Július. Spolu s Máriou môžu pokojne povedať, že na ich dome každá tehla prešla pomedzi ich prsty. „Na streche je jedenásťtisíc škridiel a dom sme postavili z päťtisícšesťsto tehál,“ dodá dôchodca. Dom, v ktorom Slaninovci žijú, dnes nie je jediný, ktorý postavili. O bývanie sa postarali aj jednému zo svojich synov. „Vždy sme si hovorili, že nedopustíme, aby naše deti žili biedne ako my. Vždy sme sa im snažili pomôcť a dnes je tomu takisto,“ povie Mária.
Dnes si Mária a Július užívajú zaslúžený odpočinok. Tešia sa z vnúčat aj pravnučky. Na šťastný manželský život nemajú špeciálny recept. „Tolerantnosť a pochopenie by nemali chýbať v žiadnom vzťahu. A samozrejme, dôležitá je aj láska. Ja tú moju dodnes veľmi ľúbim,“ dodal starký.
