Ako dieťa začal tancovať vo folklórnom súbore. Chodili na rôzne zájazdy a Peter si len tak v autobuse občas zahral na heligónke. Skúšal hrať aj na gitare a husliach, išlo mi to. Najstarší brat si kúpil heligónku. Peter mu ju raz zobral a odvtedy ju viac nepustil z ruky. Už o týždeň hral na nej ľudové pesničky. Spolu s kamarátom Matúšom Mitterom začal chodiť na rôzne prehliadky a súťaže. „Stále sme vyhrali. Tak sme asi boli dobrí,“ hovorí skromne. Hrával aj so súborom a pochodil rôzne zahraničné festivaly. S heligónkou mal stále úspech. Ľudia mu tlieskali a mali ho radi. Aj pre jeho veselú povahu. V tridsaťpäťke sa rozhodol zo súboru odísť a prenechať miesto mladším. Mal desať rokov pauzu, ale bez svojej heligónky nevydržal a musel začať znova nôtiť. Teraz chodí na slávnosti, akcie a prehliadky. Chce hlavne baviť ľudí. Páči sa mu, že na heligónku sa tak skoro nezabudne. Čoraz viac mladých ľudí sa učí na nej hrať. V Detve sa dokonca začali aj vyrábať. Dovtedy heligónky museli posielať na opravu až do Čiech. „Rád robím ľuďom dobrú náladu a zabávam ich. Keď vidím veselých a vysmiatych ľudí, som veľmi rád. Veď nie nadarmo sa hovorí, že smiech lieči. Hrať budem, kým budem vládať a počuť,“ smeje sa Peter. Minulý rok mu mal vyjsť album, ale stal sa mu pracovný úraz. Mali mu odrezať z prsta. Nedovolil im to za nič na svete. „Povedal som lekárom, že to nemôžu urobiť, ako by som potom hral? Heligónka patrí k môjmu životu. Teraz chcem hlavne nahrať album,“ dopovie a začne vyhrávať.
Autor: DH
