Článok pokračuje pod video reklamou
nežnej“ stáli na tribúne a dožadovali sa radikálnej zmeny.
Drahomíra Padyšáková mala pred 18 rokmi tridsaťtri rokov. Patrila medzi tých, ktorí sa v Lučenci postavili na tribúnu a nebáli sa vysloviť kritiku na predchádzajúci režim nahlas. Hoci sa jej nesplnili všetky očakávania, prínos zmeny hodnotí pozitívne. „V súčasnej dobe si už mnohí ľudia neuvedomujú, že sme boli svedkami alebo spolutvorcami výrazného historického medzníka – zmeny politického systému krajiny. Niektorí žijeme tak, akoby predošlý systém u nás ani neexistoval. Ako to na tomto svete chodí, nič nie je dokonalé, aj keď v čase eufórie sme občanom sľubovali slušnú, humánnejšiu spoločnosť, nenaplnili sa očakávania mnohých z nás, ktorí sme robili revolúciu na tribúnach a pod tribúnami. Slávne: Revolúcia požiera svoje deti a na ich miesta povstali staronoví neznámi, sa naplnilo. Niektorí sme zatrpkli, iní pracujeme v úzadí sledujúc politické dianie. Stáva sa, niekedy pri sledovaní diania v našom štáte, že sa precitnem a zistím, že nie som v ťažkom „totáči“, ale v demokratickej krajine. Aj keď sa nesplnili moje očakávanie v tom, že riadenie spoločnosti prevezmú ľudia nezaťažení minulosťou, môžem slobodne voliť, mám slobodu prejavu, nesťažujem sa na systém, len na to komu dala vo voľbách väčšina svoj hlas. Keďže však zmeny môžu nastať len demokratickou cestou, preto ešte dlhý čas treba meniť myslenie ľudí. Aby naše deti pri otázke aká bola nežná revolúcia , alebo čo sa stalo v našej krajine, keď bola nežná revolúcia, mohli odpovedať, že prišla zmena k lepšiemu a nie ako som na vlastné uši počula, že to bol, citujem „podvod a teror na komunistov.“ Dnes po 18 rokoch mám na chvíle šťastia, sĺz, štrngania kľúčov spolupatričnosti, nezabudnuteľných stretnutí s ľuďmi, ako poslanec Mlynárik, Karel Kryl, prezident Havel, predseda VPN Fedor Gál, nezmazateľné spomienky. Rada spomínam na všetkých ľudí dobrej vôle,“ tvrdí.
Jozef Štefánik bol colníkom. Viac ako iný sa stretával s nezmyselnou ideológiou komunizmu – izolovanosťou krajiny. Nezmyselné prehliadky, či hlásenia tajných o tom, že ten a ten chce emigrovať, sa mu hnusili. Aj preto si zastal na tribúnu. „Veľa razy som rozmýšľal, či by som tam išiel opäť. Túžil som po zmene, ale nie potom, aby tí čo stáli za mojim chrbtom, si vďaka revolúcii nakradli milióny. Nestál som tam preto, aby si tisíce rodín na Slovensku nemali za čo kúpiť chlieb. Chcel som, aby mali všetci rovnakú štartovaciu čiaru, nielen tí, čo si obliekli správne stranícke tričko. Možno by bolo práve teraz opäť potrebné vyjsť na námestie,“ hovorí. „Bolo to o emóciách a o nádeji, že sa ľudia budú mať lepšie a v dnešnej dobe priznať zlepšenie je veľmi ťažké,“ doplní svojho „kolegu“ z tribún Arpi Szabó, známy lučenský divadelník.
