Vždy mala veľa kamarátok. Aj v čase, keď ako desaťročná poskakovala po ceste do školy. Uvedomovala si, že od spolužiačok sa líši. Chýbajúca končatina sa nedala prehliadnuť. „Moji rovesníci mi to nedali pocítiť. Nevysmievali sa mi, ani si ma príliš neobzerali. Brali ma takú, aká som. Snažila som sa im vo všetkom vyrovnať. Chodievala som von, behala, vyvádzala,“ spomína Zdenka. Vyštudovala Strednú ekonomickú školu pre telesne postihnutých v Košiciach. Chcela si nájsť zamestnanie. Zistila, že to nebude také jednoduché. Chodila od dverí k dverám, písala žiadosti. Márne. „Vtedy som najviac pocítila svoj hendikep. Som zručná. S jednou rukou zvládnem to, čo ostatní dvoma,“ hovorí sympatická žena. Chuť pracovať v jej prípade nestačila. Firmy o jednorukú ženu nemali záujem.
„Keď sa mi naskytla príležitosť pracovať vo Zvolene, potešila som sa. Vybavila som si ubytovanie na slobodárni a zahryzla sa do účtovníctva. Neskôr som stretla dobrého človeka. Prijal ma do zvolenského divadla. Dodnes som mu za to nesmierne vďačná,“ spomína Zdenka. Po čase sa zaľúbila a porodila dcérku. To, čo iné mamičky zvládajú dvoma rukami, ona musela urobiť jednou. „Spočiatku to nebolo také jednoduché. Pomáhala mi mamička aj sestra. Všetky domáce práce, ako sú varenie, žehlenie, pranie, upratovanie, kúrenie v krbe, som zvládla sama.“
Mladá mamička na čiastočnom invalidnom dôchodku však nechcela zostať doma. Po materskej dovolenke si opäť začala hľadať prácu. „V roku 1997 ma zamestnali vo fiľakovskej firme Mikroturbo. Na pohovor som išla s kamarátkou. Bola som prekvapená, keď si vybrali mňa a ju, zdravú ženu, nezamestnali. Radosť z nového zamestnania však netrvala dlho. Po pol roku mne aj ostatným prestal zamestnávateľ vyplácať mzdu. Zostala som opäť bez práce. Odvtedy nemám šťastie,“ posťažuje sa Zdenka. V dome je stále čo robiť. „Keď je človek stále doma, tak sa mu aj to upratovanie zunuje. Aj peniaze začínajú chýbať. Dcérka chcel ísť študovať na vysokú školu. Z invalidného dôchodku to ťažko utiahnem. Veľakrát len tak sedím a premýšľam, kam by som si ešte mohla poslať žiadosť. Obávam sa však, že pre môj hendikep o mňa zamestnávatelia nebudú mať veľký záujem,“ zamyslí sa.
Na svet bez predsudkov, kde má každý rovnaké šance, má vlastný názor. „To sú len slová, že každý človek má právo ukázať, čo v ňom je. Skúste si schovať ruku alebo nohu a choďte si hľadať zamestnanie. Len hendikepovaní ľudia vedia, o čom hovorím,“ dodá Zdenka. Predstavy o tom, čo by chcela robiť, má jasné. „V telefónnej ústredni, na vrátnici, pri triedení pošty alebo v účtovníctve. Prijala by som však aj inú prácu. Pre mňa je pracovať nutnosťou. Nedopustím, aby dcérka nemohla študovať len preto, lebo nám chýbajú peniaze. Ak sa nezamestnám, vybavím si na jej štúdium nejakú pôžičku,“ zakončí Zdenka.