Vtedy, v decembri, za milión kilometrov, čo najazdila bez nehody, dokonca dostala vládne vyznamenanie. Milionárkou sa totiž stala za volantom sanitky lučenskej nemocnice. Ako jediná žena na Slovensku a asi i vo vtedajšom Československu.
Dnes už 84 ročná Mária žije v tom istom byte ako vtedy. V žltom fabrickom domci za plotom lovinobanskej magnezitky. Voľakedy tam bývalo rušno. Rachot kolosu na výrobu magnezitových tehál bolo počuť na kilometre. Ten ešte býval vystupňovaný vlakmi naloženými materiálom i hotovými výrobkami, čo každú chvíľu prechádzali hneď vedľa domcov po železničnej vlečke. Rodinám vo fabrických barákoch to muselo poriadne prekážať.
Dnes im však iste prekáža ticho. Je pre toto prostredie nezvyklé. Márii hluk už neprekáža. Takmer vôbec nepočuje. Možno práve pre ten sústavný rachot fabriky. Možno pre nemenší hukot motorov áut, ktoré od roku 1951 až do odchodu do dôchodku sústavne riadila.
Skôr jej vadí, že sa z okolia úplne stratil každodenný ruch. Každodenný pohyb stoviek, ba tisícok tu zamestnaných ľudí. Presne pred rokom totiž magnezitku zrejme nadobro zavreli.
„Je to tu ako vymreté. Len sem-tam niekto prejde po ceste. Predtým ma vždy niekto prišiel pozrieť. Zastavil sa na kus reči, alebo len cestou do fabrickej jedálne zaklopkal na okno. A to už ani nevravím, ako bolo, kým som ešte robila a kým žil aj môj Kornel. Skoro všetci nás tu poznali. Veď hádam každého som aspoň raz za život viezla do nemocnice. Mala som tento obvod. Lovinobaňu a dediny naokolo. Keď som začala šoférovať, všetci sa na mňa dívali ako na čudo. Auto sa vtedy na ceste, bolo to hádam v päťdesiatom prvom, ukázalo len raz za uhorský rok. Tu pri fabrike a po hlavnej ceste to ešte ušlo. Ale keď som prišla do Kotmanovej alebo do Píly, to sa pri mne zhrčil celý roj detí. Aj som sa bála, že mi daktoré skočí pod motor. No chvalabohu, za celý život sa mi nič také nestalo. A tak, možno aj preto, že si ma každý všímal, som sa dopracovala k tomu môjmu milionárstvu. Musela som sa držať. Chlapi sa mi len posmievali a kadejako ma chceli dostať. Zosmiešniť, ale väčšinou nie v zlom. To bolo na ČSAD posmeškov, keď som sa prihlásila do kurzu. Robila som v autobuse sprievodkyňu a zrazu som šoférom toto vyviedla. Nuž veru mi pokoj nedali. Aj preto som možno odišla k sanitke,“ zaspomínala si Mária Polievková.
Pravda, najprv si musela urobiť špeciálny zdravotnícky kurz. Aj tam si vraj užila posmeškov. Že kde sa to tá baba hrabe. Že je to robota pre chlapa. Aj ten sa vraj musí vyznať. Do sanitky treba chorého zavše aj odniesť. Aj sanitku, keď sa v poli pokazí, si treba vedieť opraviť, aj smrť za chrbtom zniesť, čo sa vraj neraz stane. Takéto spochybňovanie a neraz veru i urážky len zvyšovali jej odolnosť a časom ich pokladala za bežnú súčasť pracovného dňa. Ako obvod dostala Lovinobaňu a tam už predtým ako sprievodkyňa poznala skoro všetkých. Muž a kopa dobrých kamarátov z fabrickej kolónie. To boli opory, čo jej pomohli prekonať všetky príkoria. Ani nezbadala, ako prišiel rok 1977.
Mária, známejšia pod prezývkou Kornelka, ako jej väčšinou ľudia po mužovom krstnom mene hovorili, ani nezbadala, že za volantom jej ubehlo už vyše dvadsať rokov. Iba keď ju volali na okres. „Až tu som sa prvýkrát dozvedela, že som na Slovensku jedinou ženou za volantom sanitky. Dostala som vyznamenanie vlády za najazdených milión kilometrov bez nehody. Odrazu som sa stala slávnou. Ale sláva, poľná tráva. Teraz som rada, keď ma niekto príde pozrieť. Ako zavreli fabriku, je tu nejako čudne. Pomoc potrebujem. Veď som na barlách. Aj tomu možno pomohlo to natriasanie za volantom. No mala som tú robotu strašne rada.
Veď len tých detí z pôrodnice, čo som domov povozila. To hádam bola najväčšia radosť. A neraz to bolo aj rovno na Vianoce. Keď zo sanitky vyšiel lekár alebo babica, pred domom už zvykla čakať celá rodina. Na batoliatko čakávali ako na naozajstného Ježiška!“
