Článok pokračuje pod video reklamou
„V tejto kuchyni sa veru už veľa kolied zaspievalo. Kedysi na tomto mieste stála maštaľ. Okolo gazdovstva bolo vždy veľa roboty. Ale na Vianoce sme na stôl prestreli ľanový obrus, zašli do kostola aj oddychovali. Ako deti sme obdivovali ich pokoj a tradične dychtivo čakali na darčeky. Čokoládka bola tým najkrajším,“ dodá.
Varenie halušiek
Vo vidieckom dome je príjemne. Akoby tu zastal čas. „Tento dom prežíval so mnou všetky radosti aj trápenia. Muža som si pochovala pred troma rokmi. Večer si ľahol do postele a ráno som ho našla mŕtveho. Po jeho smrti sa rozpadol aj náš súbor Lomianka. Na Vianoce je zle opustenej duši. Pôjdem k deťom do Nitry. Aj vnúčatá radi počúvajú, ako sme voľakedy čakali na Vianoce. Ako prvé sme na Tomáša 21. decembra varili halušky. Do nich si každé dievča na lístok napísalo mená mládencov, ktorí sa jej pozdávali. Zakúrili sme v peci. Ale pozor, polienka museli byť z dvora milého. Pamätám sa, ako som ich kradla u Gundov. Drevo mali v kopci. Ledva som tých pár polien dotrepala domov. Keď už voda vrela, dievča uchytilo prvú halušku a nedočkavo prečítalo meno. No a potom sme čakali, či to vyjde, či si nás Martin alebo Janko do roka do stavu manželského zoberú,“ s pohnutím v hlase spomína Anka. Sused z horného konca sa ozve z kúta kuchyne. „Pred deviatimi rokmi varila tetka halušky s mojou dcérou. Na lístku jej vyšiel Martin. Tak aj bolo. Tí dvaja sa zobrali,“ prízvukuje. Dnešné dievčatá môžu svojim rovesníčkam len závidieť. Tie nepotrebovali veštice. Vyveštili si aj samé.
Odlievanie olova
„Aj olovo zvyklo vyjaviť pravdu. Mne sa ukázalo kladivo. A predstavte si, ten môj pár rokov aj v bani robil,“ hovorí Anka. Tvár má už zbrázdenú vráskami, ale oči sú šibalské. Výnimočná žena. Žije sama vo Veľkom Lome. V neveľkej dedinke ju každý pozná. „Všetky staré piesne si pamätá. A aká to bola vychýrená tanečníčka. Výrečnosťou by zahanbila ľudových rozprávačov aj tých rýchlo vykysnutých moderátorov,“ ozve sa sused z kúta. Anka ho zahriakne, aby už toľko netrepal. „Olova nebolo v dome veľa. Drotári s ním zvykli hrnce plátať. Na peci sme v starom hrnčíku zohriali vodu. Keď už vrela, naliali sme do nej olova. Predtým sme olovo museli rozpustiť. Vo vode sa ukázalo náradie. Keď bola kosa, mal to byť roľník. Kladivo veštilo baníka, ihla krajčíra, tehla murára. Pri odlievaní olova sme sa poobliekali do sviatočného kraja. Veď to bola udalosť. Mali sme parádne kroje. Aj by som vám ich ukázala, ale ukradli mi ich. Oklamali ma! Naletela som im. Tvrdili, že si ich chcú požičať na svadbu. Požičiam vám ich, deti moje, vravím im. Veď zvyky si treba ctiť. Viac sa neukázali. Kto by to o nich bol povedal,“ povzdychne si Anka. „Nie mŕtvych, živých sa treba báť,“ dodá po chvíli.
Trasenie strechy
Zvykov vianočných aj predvianočných je viac než dosť. Jedným z nich bolo aj trasenie lesy a strechy. „Lesa, to je plot,“ vysvetľuje naša hostiteľka. Keď sa dievčence pár dní pred Vianocami vracali domov, prišli k lese, nastavili pod ňu zástery a začali triasť. „Lesa, lesička, trasiem ťa, Tomášik, daj mi prosím zvedeti, s kým budem bydleti. Toto sme odriekali a čakali, čo nám z toho plota do zásterky spadne. Ak spadlo zrno, mal si nás zobrať mlynár. No zvyklo sa stať, že nám zo strechy do zásterky spadla aj fľaša. Odložil si ju tam gazda pred hubatou gazdinou. Ak sme si v nej našli smeti, náš nastávajúci mal byť z chudobnej rodiny. Boli že to časy. Hoci sme žili chudobne, dedina bola súdržná a bolo v nej veselo. Keď nám bolo smutno, zanôtili sme si, zatancovali či zašpásovali pri páraní peria. Pri Gundovej studni rástol bôbovník. Odtrhli sme z neho, dali do súkenných mužských nohavíc, postlali ich pod hlavu a čo sa nám do rána snívalo, malo sa aj stať. Zvykli sme sa medzi sebou prekárať. Zuza naša, tak tebe sa s farárom snívalo. To sa ti aj s čertom mohlo.“
Lucia a cesnak
Tradovalo sa, že na Luciu obchádzajú gazdovstvo zlé sily. „Starí ľudia hovorili, že raz jedna žena našla pri krave veľkú žabu. Vyhodila ju do potoka a o chvíľu sa odtiaľ ťahala dolná suseda. Dlho sme tomu verili. Gazda na všetky dvere večer na Lucku spravil kríž s cesnakom. Sito, na ktorom gazdiná preosievala múku, zakvačil do kuchyne na stĺp. Aj to malo odohnať zlo od chalupy. No našli sa aj neveriaci Tomášovia, ktorí sa v ten deň vybrali na krížne cesty. Chceli vidieť bosorky. Či nejakú videli, to neviem, ale rečí mali ako koza bobkov. Napokon sa im ani nemožno čudovať. Veď potúžení páleným ktovie čo videli. Kúty v izbách sme vymetali husacími krídlami. Dobro do chalupy a zlo von, hovorili sme pritom. Nezabudli sme ani na maštaľ a chlievy.“
Sviatky hojnosti
Tešili sa na ne všetci. Boli nielen sviatkami pokoja, ale hojnosti. Aj v chudobných rodinách sa na Vianoce ušlo všetkým viac jedla ako vo všedný deň. „Večer pred Štedrým dňom sme zamiesili do korýtka. Ráno sme piekli chlieb aj koláče. Tvarožník, lekvárovník, makovník, orechovník aj bryndzovník. Zvýšilo aj na opekance. Cez deň sme pôstili. Večer zašli do kostola a potom si sadli k štedrovečernému stolu. Nohy stola sme obopínali reťazou. Bol to symbol zdravia a súdržnosti rodiny. Ak si gazdiná raz sadla k stolu, už nesmela od neho vstať, lebo by jej kvočky nesedeli na vajciach. Zo stola nesmela spadnúť ani jedna omrvinka. Pozbierali sme ich do obrúska a po celý rok nimi liečili statok. Verilo sa, že kračúnske omrvinky majú zázračnú moc. Tak ako štedrovečerná noc. Opekance aj chlebíka sa ušlo aj statku. Zvykli sme ísť do záhrady potriasť aj stromy, aby dobre zarodili. Veru, veľa bolo tých zvykov a tradícií v čase vianočnom. No časom sa vytratili,“ povzdychne si gazdiná. Silvester bol zakončený prianím:„Bože, daj nám hojný rok. Aby bol ešte šťastnejší ako ten starý“. Veľa zdravia a šťastia, pani Adamová, veľa šťastia a zdravia, milí čitatelia. Spolu sa postarajme o to, aby stáročná pochodeň čara Via-noc nikdy nevyhasla.
