e byť zbytočné. Ďalšie sviatky strávené v polepšovni.
Sú to ešte len deti. Väčšina prišla z detských domovov. Iní dôveru rodičov sklamali. V partii feťákov hľadali zmysel života, chodili poza školu, kradli, klamali a sľubovali nápravu. Tvrdia, že oľutovali. „V domove je mládež od 12-16 rokov. Naším poslaním je prevychovávať deti, ktoré sa dostali na šikmú plochu. Väčšina je zo znevýhodneného sociálneho prostredia, majú rôzne psychosomatické problémy. Spočiatku pobyt v zariadení odmietajú. Neskôr však pochopia, že dostali šancu. Zvyknú si na nový život, sú tu radi. Stane sa, že tí čo už odišli, nám píšu správy o tom ako sa im darí v živote. Teší nás, keď nájdu uplatnenie,“ hovorí Gabriel Bodnár, riaditeľ domova. Žije tu 60 chovancov. Predpokladá, že len polovica bude sviatkovať doma. „Zatiaľ pôjde zo 14 dievčat domov len 5. Zo 46 chlapcov dostane priepustku 25,“ vyratúva. Návrat nemusí byť jednoduchý. Veľakrát je pokušenie silnejšie. „V mnohých prípadoch zlyhala rodina. Deti sú odrazom prostredia, z akého k nám prišli. Nefungujúce vzťahy, katastrofálne životné podmienky, bieda. Sľuby tu treba brať s rezervou. Máme tu takých, ktorí spáchali závažné trestné činy. Treba byť predovšetkým dobrým psychológom,“ dodá riaditeľ.
Príbehy, ktoré napísal život
„Mám 15 rokov. Prišla som z Banskej Bystrice. Moje problémy začali pred troma rokmi. Dozvedela som sa, že chlap, ktorý ma vychovával, nie je mojím otcom. Tým bol človek, ktorého nenávidím. Našla som si novú partiu. Všetci boli feťáci. Okúsila som drogu. Prestala som chodiť do školy. Najprv týždeň, potom mesiac, neskôr rok. Každý deň som fetovala. Keď sa o tom dozvedela moja rodina, musela som chodiť na protidrogové vyšetrenia, k psychológovi, kurátorovi. Na nikom mi nezáležalo. Bez fetu som bola nervózna. Pomoc rodičov som odmietala. Umiestnili ma v Diagnostickom centre v Ružomberku. Prepustili ma za dobré správanie. Vydržala som len dva týždne. Opäť partie, záškoláctvo. Skončila som tu. Mnohé som oľutovala. Mrzí ma, že som ublížila mojej rodine. Všetkých ich ľúbim,“ hovorí Lucia.
Partia a alkohol zlákali aj 14-ročnú Michaelu. „Mama s nevlastným otcom sa presťahovali do Čiech. Mňa s bratom dali ku starkej do Muráňa. Vydržala som počúvať len počas letných prázdnin. Po mesiaci som prestala chodiť do školy. Domov som prichádzala neskoro večer. Začala som fajčiť, piť, okúsila som trávu. Nasledovali úteky z domu. Keď som sa neukázala štyri dni, starká zavolala policajtov. Chytili ma. O dva dni som opäť ušla. Nakoniec ma umiestnili v tornaľskom zariadení. Odtiaľ ma prepustili za dobré správanie. Opäť ten istý kolotoč. Partia, záškoláctvo. Neskôr sa naša rodina rozpadla, starký ochorel na rakovinu. Žiaľ som utápala v alkohole. Skončila som v Čerenčanoch. Mamu som mala jedenásť rokov. Štyri roky som bez nej. Pre mňa zomrela,“ hovorí školáčka.
„Veľmi by som si priala, aby ma staršia sestra Terezka zobrala k sebe na Vianoce,“ vysloví želanie Barbora z Bratislavy. Jej mama je vážne chorá. Má osem súrodencov, z ktorých troch nepozná. Vyrastala v detskom domove. V Čerenčanoch bude tráviť tretie Vianoce. „Mama zomrela. Nemali sme kde bývať. Prespával som u kamarátov. Najviac na svete ľúbim tetu Milku. Cez sviatky pôjdem ku nej,“ povedal Ivan z Brezna. Každý chovanec má iný príbeh, v ktorom je veľa zlého. V Čerenčanoch začal odznovu. Minulosť zostala v dotazníku.
Lásky sa rodia a zanikajú
Život v domove má svoje pravidlá. Bodový systém sa osvedčil. Všetko si treba zaslúžiť. Vychádzku aj priepustku. „Máme tu sedem skupín. Päť chlapčenských a dve dievčenské. Podľa vnútornej diferenciácie sú v domove štyri skupiny. Prvá je zdravotná. Je v nej mládež trpiaca depresiami, ktorá užíva rôzne lieky. V druhej skupine sú tí, ktorí majú sklony k agresivite a šikanovaniu. Do tretej skupiny zaraďujeme nováčikov a pobyt v štvrtej skupine si treba zaslúžiť. Je to polootvorená alebo otvorená skupina, ktorá má povolené vychádzky či telefonovanie,“ vysvetľuje riaditeľ. Dievčatá bývajú v osobitej budove. Svojim ctiteľom posielajú správy na lístkoch. Vyzerá to tak, že každý tu má niekoho. „Lásky tu rýchlo vznikajú aj zanikajú,“ usmeje sa riaditeľ. Napriek predsudkom a predstavám o polepšovni je všade poriadok. Izby vzorne poupratované, čistý areál. V kaštieli všetko vonia novotou. Moderná kuchyňa, jedáleň, spoločenská izba, kúpelňa a izby zariadené novým nábytkom.
Budú aj darčeky
Je popoludnie. Z telocvične sa ozýva smiech. V triedach majú žiaci krúžky. Celkom ako v normálnej škole. Tých, ktorí tu zostanú počas sviatkov, čaká vianočná večera, darčeky aj diskotéka. Na Silvestra sa tiež bude tancovať. „Večera bude klasická. Kapustinca, šalát, ryby, opekance s makom, koláče. Všetci dostanú darčeky. Potom bude diskotéka. Zabávať sa budeme aj na Silvestra,“ povie riaditeľ a vysloví novoročné želanie. „Okrem zdravia a šťastia prajem všetkým chovancom nášho, ale aj iných podobných zariadení, aby našli pevnú pôdu pod nohami, aby sa naučili vážiť si základné všeľudské hodnoty a aby sa vrátili čo najskôr späť k svojim rodinám.“
