Basa. Tri roky pozorovania sveta spoza mreží. Odchod z „jednotky“, ako nazýva Mário prvú nápravno-výchovnú skupinu do ťažšej „dvojky“ a neustále hľadanie spôsobu ako prežiť. „Pochádzam z mnohopočetnej rodiny. Mamka je chudobná a tak ma bieda donútila kradnúť. V Trnave som si odsedel tri roky a jeden deň. Tu som začal maľovať. Spočiatku len tak, pre seba. Neskôr sa spoluväzňom moje portréty zapáčili. Nosili mi fotografie svojich žien, priateliek, detí, rodiny. Podľa nich som maľoval. Bol to spôsob, ako slušne prežiť. Obrázky som vymieňal za cigarety, kávu, čaj, cukor,“ spomína Mário. Neraz sa stalo, že väzeň, ktorý poslal portrét domov, dostal list s ďalšími fotografiami zvonku. O obrázky bol záujem. Svoj talent zúročil aj pri tetovaní kamarátov. Okrem pochvál a spokojných zákazníkov si vyslúžil aj samotku. „V base sa nesmie tetovať. Zavreli ma na samotku. Do miestnosti, v ktorej nie je nič okrem malého stolíka a prične na spanie,“ hovorí nádejný výtvarník. Práve v tomto nehostinnom prostredí vznikol portrét, s ktorým sa najťažšie lúčil. „Sledovali sme SuperStar. Dominika Mirgová ma dostala skladbou od Fergie. Rozhodol som sa ju namaľovať. Z časopisu som si vystrihol malý obrázok a kreslil som skrčený nad malým stolíkom. Neskôr som ho poslal do tejto relácie. Verím, že ho Dominika dostala. Ktovie, možno ho má zakvačený doma na stene...,“ usmeje sa Mário. Kreslil kadečo. Krásne ženy, motorky. Príšerám však na chuť nikdy neprišiel. „Boli požiadavky, aby som namaľoval rôzne hororové tváre. Odmietol som ich. Radšej maľujem pekné veci,“ dodá vyučený stolár. Pohráva sa s myšlienkou vytvoriť umelecké diela aj z dreva alebo medi. Po opustení väzenskej cely nemal kam ísť.
Dnes žije v rimavsko-sobotskom útulku pre ľudí bez strechy nad hlavou. „Chceme Máriovi pomôcť. Jeho talent je neprehliadnuteľný. Už sme oslovili pár ľudí, prostredníctvom ktorých by sme jeho maľby chceli zviditeľniť. Naše zariadenie patrí pod miestny domov dôchodcov. Jeho obyvateľom by sme chceli ponúknuť, že im Mário namaľuje podľa fotografií ich blízkych. Tí by si obrázky kúpili a mladému chlapcovi tak uľahčili budúcnosť. Dúfam však, že Mário našu dôveru nesklame. Viete, máme tu rôznych ľudí. Všetkým sa snažíme pomôcť. Niektorí sú naozaj nadaní. Mali sme tu „majstra“, ktorý dokázal opraviť a zrenovovať takmer všetko. Nakoniec odišiel. Zlákal ho alkohol,“ hovorí Ján Haranza, riaditeľ útulku.
Uprostred izby s kovovou poschodovou posteľou je stolík. Na ňom leží papier, ceruzka a kuchynský nôž. Máriove pracovné nástroje. Mladá žena na rodiacom sa obrázku je jeho mama. „Na fotografii, podľa ktorej ju kreslím, je mladá. Keď bude portrét hotový pošlem jej ho. Určite sa prekvapí. Netuší, že maľujem. V našej rodine nemal nikto výtvarnícke vlohy,“ povie Mário. Tomu, že by mohol preraziť v umení, zatiaľ neverí. Za každú pomoc je vďačný. „Maľovať neprestanem. Som rád, keď moje obrázky spravia niekomu radosť. Predstava, že by som sa kreslením raz živil, je pre mňa zatiaľ vzdialená,“ dodal skromne.
