Alebo opovážil sa čo i len pozrieť krivým okom. Nech je to aj najväčší obor s mocnými a rýchlymi pästiskami. Stačí mu ukázať búchačku a bude prosiť na kolenách. Prosíkať, aby nemal dieru v kožuchu. Veru tak. Len pištoľ robí chlapa. Kto ju dnes nemá, nemal by sa odvážiť ani na ulicu!
Koľkí rozmýšľajú práve takto? Koľkí snívajú o pištoli, revolveri? A keď zbraň nemôžu dosiahnuť legálne, kúpia si ju načierno? A zdá sa, že zohnať u nás nelegálne zbraň, nie je až taký problém. Nasvedčujú tomu množiace sa prípady, v ktorých zohráva smutnú úlohu práve zbraň. Pištoľ, revolver. Či už získané legálne, alebo nelegálne. Žiaľ, takéto prípady sa končia až veľmi často nenapraviteľným následkom. Majitelia by vtedy búchačku najradšej prekliali. Ale už je zvyčajne príliš neskoro.
Tento prípad by pre zbraní- chtivých mohol byť poučením.
Pištoľ, o ktorej bude reč, bola dobrá zbraň. Vedel to, keď ju kupoval. Vyznal sa v tom. Bol dobrým strelcom. Tokarev, sedemšesťdesiatdvojka, má smrtiaci účinok na viac ako kilometer. Pištoľ mal štyri mesiace. Poznal ju. Bral ju so sebou aj vtedy. Následky boli tiež nezvrátiteľné...
Smrť na diskotéke
Život sa pred ňou ešte len začínal otvárať. O pár mesiacov mala mať osemnásť, čakala ju maturita, premýšľala o vysokej škole. Aj trošku váhala, či má na diskotéku ísť. Ale keď sa na ňu chystali všetky kamarátky z dediny, nebude sedieť doma!
Na diskotéke neľutovala. Nálada bola celkom dobrá. Tancovala, rozprávala sa s kamarátkami. Nepila. Nemala to vo zvyku.
Nadránom, keď sa už chystala odísť domov, sa strhol krik. Začula, že prišli autami nejakí cudzí vyrývači a strhla sa veľká bitka. Všetko sa vraj bije. Nemala rada bitky. Radšej zostala dnu. Zdalo sa, že už bude pokoj. Ale po chvíľke všetci opäť utekali zo sály. Vraj sa tí s autami vrátili a znovu sa všetci začali biť.
Zvedavosť bola silnejšia. Išla sa pozrieť pred sálu. Vonku pred vchodom stál hlúčik ľudí. Hlasno sa dohadovali. Vykrikovali. Rozhadzovali rukami. Nepozdávalo sa jej to. Rozhodla sa radšej vrátiť. Už sa otáčala. Výkriky prehlušil iný zvuk. Oveľa hlasnejší. Bol to zvuk výstrelov. Ten zvuk patril medzi posledné, ktoré v živote počula. Guľka kalibru 7,62 milimetra ju zasiahla rovno do hrude. Klesla na chodník. Nemala žiadnu šancu. Bola namieste mŕtva.
Peter a jeho kamaráti
Tento tragický príbeh sa začal odvíjať o mesiac skôr. V meste neďaleko dediny, v ktorej sa konala diskotéka. V nočnom podniku sa strhol konflikt. Medzi majiteľom a cudzími mladými mužmi. V rukách mládencov videli bejzbalové palice. Všetko budilo dojem, že majú do činenia s výpalníkmi. A podľa toho sa k nim aj správali. Našťastie sa všetko podarilo urovnať. Aj preto, lebo sa tam objavila policajná hliadka. Mladých mužov si však veľmi dobre zapamätali.
Správa o konflikte v nočnom podniku sa rozšírila po okolí. Vedeli o ňom aj v dedine, kde sa konala diskotéka. Vedeli aj to, kto za konfliktom stál. Niekoľkých poznali, vedeli, odkiaľ sú.
Peter mal dvadsaťosem rokov. Pokúšal sa o šťastie na vysokej škole, ale nedarilo sa mu na nej. Bol už aj za mrežami. Za falošné peniaze dostal tri roky.
Bola to nešťastná história. Priznajme, že nešťastná len pre neho a jeho brata. Akísi šibali ho opláchli. Peter mal valuty a chcel ich predať. Zaplatili mu, ale falošnou bankovkou. Všimol si to neskôr. Poriadne sa naštval, že sa dal tak hlúpo nachytať. Rozhodol sa falošných peňazí zbaviť. Ale tak, aby neprišiel skrátka. Keď naletel on, prečo by nenaletel aj iný? Lenže krčmár, u ktorého chceli i s bratom bankovku zameniť, falošné peniaze rozoznal a zavolal políciu.
Na slobode, po návrate spoza mreží, sa pretĺkal, ako sa dalo. Oficiálne bol bez práce, ale občas si zarábal v bare ako vyhadzovač. Účastníkom konfliktu v nočnom podniku, o ktorom prenikli chýry po celom okolí, bol práve on. S bratmi a kamarátmi.
Na výlet s pištoľou
Peter, jeho kamaráti aj bratia svorne tvrdili, že išlo o celkom obyčajný výlet. Chceli sa len s priateľkami zabaviť. Peter tvrdil, že mal tri dni predtým dvadsiate ôsme narodeniny a zároveň ich chcel osláviť. Rozhodli sa, že pôjdu do baru vo vzdialenom meste. Vyrazili na dvoch autách. So sebou si viezli dve bejzbalové palice. Peter mal so sebou ešte niečo. Pištoľ značky Tokarev kalibru 7,62 milimetra s plným zásobníkom.
Vraj si ju kúpil za desaťtisíc korún od neznámeho muža s cudzím prízvukom. Najskôr váhal, či ju má kúpiť, ale potom dospel k názoru, že mu padne vhod. Na obranu...
Nuž, fakt je, že málokto chodí zabaviť sa do baru s bejzbalovými palicami a pištoľou. Peter tvrdil, že všetko mali len pre prípad obrany. V žiadnom prípade vraj neplánovali niekoho zastrašovať. Niekomu sa vyhrážať. To nie. Veď nie sú žiadni výpalníci!
Do baru išli aj cez dedinu, v ktorej sa práve začínala diskotéka. Zastavili sa tam. Nie priamo na diskotéke, ale v neďalekom pohostinstve. Domáci ich spoznali. Aj organizátori diskotéky. Vedeli, čo sa odohralo v meste v nočnom podniku. Napätie rástlo. Narástlo dokonca do takého stupňa, že Petrovi volal mobilom kamarát patriaci medzi miestnych: „Nerobte hlúposti! Môže to zle vypáliť, všetci tu o vás vedia!“
Asi po dvadsiatich minútach pokračovali v ceste do baru, kam sa pôvodne vybrali. Boli tam takmer celú noc. O druhej ráno odchádzali. Cestou ešte stretli dve známe. Mali vraj veľkú chuť ďalej sa zabávať. Ale nenašli žiadny vhodný podnik. Nič im nevyhovovalo. Vtedy im údajne napadlo zájsť na diskotéku do neďalekej dediny. Dráma spela do smutného finále.
A strhla sa bitka
Zaparkovali pred kultúrnym domom. Vystúpili všetci, až na jedného kamaráta, ktorý sa opil natoľko, že zaspal. Diskotéka sa už končila. Preto sa vrátili k autám. Potom sa to strhlo.
Sedeli už v autách, keď k nim prišiel domáci mládenec. Nazveme ho Zdeno. Konflikt bol najprv len slovný. Medzi Petrom a Zdenom. Peter vystúpil z auta. Z diskotéky vyšli ďalší ľudia a obstali autá. Z áut povyskakovali dvaja Petrovi bratia a aj dvaja kamaráti. Dvaja z nich držali v rukách bejzbalové palice. Vypukla bitka.
Bil sa každý s každým. Najmenej dvadsiati. Z diskotéky však vybiehali ďalší a ďalší. Mládenci z áut začali dostávať na frak. Rozhodli sa pre urýchlený ústup. Peter nestihol naskočiť do auta. Utekal za autom. Hnala sa za ním celá skupinka. Vtedy sa zastavil a vytiahol pištoľ. Vystrelil. Raz do vzduchu, druhý raz do zeme. Prenasledovatelia sa zarazili. Obrátili sa a vracali sa naspäť. Pri Petrovi sa zastavilo jedno z áut. Naskočil.
Asi po kilometri sa odvážili zastaviť. Zistili, že autá poriadne utrpeli. Mali poprehýbané plechy, rozbité svetlá. Rozbili ich asi bejzbalovými palicami, ktoré im domáci vytrhli z rúk. A čo horšie, zistili aj to, že im chýba jeden kamarát. Zostal v dedine. Chvíľu sa radili, čo robiť. Napokon sa rozhodli - nenechajú ho v štichu. Vrátia sa poň. Kto bol autorom vety, ktorá vtedy zaznela, nie je známe. K jej autorstvu sa nikto neprihlásil. Ale niekto určite na Petrovu adresu vyriekol: „Streľ niekomu do kolien! Vidíš, že si nedajú povedať!“
Bola to výzva na streľbu do ľudí? Podľa všetkého áno. Na strieľanie, žiaľ, opäť prišlo.
Ľudské terče
Vrátili sa pred kultúrny dom. Domáci, ktorým tiež ešte nestihli vychladnúť rozpálené hlavy, zareagovali takmer okamžite. Zhlukli sa okolo áut. Z jedného vytiahli Petrovho kamaráta. Dostával bitku. K autu, v ktorom sedel Peter, pribehol Zdeno. Práve ten, s ktorým mal na samom začiatku slovný konflikt. Snažil sa zo spínacej skrinky vytrhnúť kľúče od auta. Petrov brat mu vrazil do tváre päsťou.
Vresk, krik, údery, zmätok. V aute nevydržalo zadné sklo. Peter vyskočil z auta. V ruke držal pištoľ.
Podľa výsledkov vyšetrovania padli minimálne štyri výstrely. Ich následky boli katastrofálne. Všetky guľky mierili k hlúčiku pred kultúrnym domom. Všetky štyri guľky si našli ľudský cieľ.
Peter pred súdom tvrdil, že strieľal len v obrane. Mal strach z toho davu plného nenávisti, túžby po bitke a pomste. Bili jeho bratov, kamarátov. Chcel len nejako zakročiť. Strieľal iba do zeme. Na výstrahu. Pripustil však, že strieľal smerom ku kultúrnemu domu. Pred ním stálo niekoľko desiatok mladých ľudí.
Je skutočne možné, že Jozef strieľal do zeme. Nebohú dievčinu totiž zasiahol dvakrát odrazený projektil. Stačil však na to, aby ju pripravil o život.
Guľky zasiahli aj ďalších, ale len tých, ktorí s bitkou nemali vôbec nič spoločné. Jednému guľka vnikla do stehna a uviazla v svale. Druhému prestrelila stehno. A tretiemu prerazila zápästie.
Ľutovanie na súde
Peter na súde ľutoval. Poprosil o ospravedlnenie aj pozostalých, vraj sa bude snažiť zmierniť ich žiaľ. Ale to život nikomu nevráti....
Motív výpalníctva sa nepodarilo dokázať (veľmi dobre mohlo ísť o akúsi výpalnícku ohliadku terénu a skúšku, či možno niekde uspieť - veď už výzbroj, ktorú si viezli, vzbudzuje podozrenie a podozrenie vzbudzovalo aj ich správanie). Petra uznali za viného zo spáchania vraždy na viacerých osobách, sčasti dokonanej, sčasti v štádiu pokusu, výtržníctva a nedovoleného ozbrojovania. Krajský súd mu vymeral trinásť rokov v najprísnejšom režime.
Odvolal sa. Vraj neexistuje dôkaz, podľa ktorého by strieľal v revanši. Oplatilo by sa tiež preskúmať, či nekonal v nutnej obrane. Veď domáci na nich útočili. Zničili im auto, viacerých z nich zbili.
Najvyšší súd opäť všetko zvážil. Podľa jeho záverov Peter veľmi dobre vediel, čo dokáže pištoľ namierená na hlúčik, v ktorom bolo až päťdesiat ľudí. Sám sa označil za dobrého strelca, so streľbou mal viacročné skúsenosti. Strieľal i zo zadného sedadla už idúceho auta. V čase, keď sa už nikto nebil. Keď chcel strieľať len na výstrahu, aby ich domáci nechali na pokoji, prečo nevystrelil do vzduchu ako v prvom prípade? Najvyšší súd dospel k názoru, že motívom streľby nebol len strach o kamaráta, ale i hnev a pomsta. Odvolanie zamietol.
