Miško trpí nevyliečiteľnou chorobou
Michal Marčok chodí do siedmej triedy. Trpí svalovou dystrofiou. Nevyliečiteľnou chorobou. Keď mal sedem rokov, začali ho pobolievať päty. Rodičia si mysleli, že má ploché nohy. Tri roky chodili po vyšetreniach, kým si z úst lekárov vypočuli krutý verdikt.
„Zo začiatku sme ani nevedeli, čo svalová dystrofia je. Z kníh sme vyčítali, že je to genetická porucha, pri ktorej dochádza ku degenerácii svalových vlákien. Pacienti s touto diagnózou sa väčšinou zvyknú udusiť. Ale kým môj syn chodí, nechcem na to myslieť. Miško je statočný. Vyrovnal sa s tým, že nemôže s rovesníkmi hrať futbal, sánkovať sa, korčuľovať, že už ledva spraví päť krokov. Má rád zemepis, číta encyklopédie a s kamarátmi hrá spoločenské hry. Je výborný žiak. Každý deň ho vozím do školy do Dolnej Strehovej,“ hovorí Michalova mama. Rodina býva v Sennom. V malej obci v okrese Veľký Krtíš. Miška tu každý pozná a chcel by mu pomôcť. „Je to skvelý chlapec. Keď sme so spolužiakmi dostali triedu na prízemí a Miškova bola na poschodí, kvôli nemu sme si učebne vymenili. Aby nemusel chodiť po schodoch. Jeho rodina nemá peniaze nazvyš. Mamka ho musí opatrovať a tak sú odkázaní len na jeden plat. Miško už čoskoro nebude vedieť vôbec chodiť. Veľmi by si želal, aby mal doma aspoň internet,“ hovorí Janka Nátonová. Býva neďaleko Miška a práve ona nás upozornila na smutný osud školáka.
Dôležitý je každý okamih
„Ja nerád rozprávam. Čo mám povedať? Baví ma zemepis a nemôžem chodiť. Mám poškodené svaly. Mám kamarátov, ktorí chodia k nám domov. Mama hovorí, že už čoskoro budem potrebovať vozík. Vlastne už by tu aj mohol byť. Aspoň by som mohol chodiť viac von. Neviem, čím by som chcel byť. Vlastne, ani neviem, či mi choroba dovolí študovať ďalej. Obmedzuje ma. Vo všetkom. Chodím do kúpeľov do Kováčovej. Asi už nikdy zdravý nebudem,“ s detskou úprimnosťou povie Miško. Mama mu pomôže postaviť sa zo stoličky. Pomalým krokom sa poberie do svojej izby za starším bratom. „Neznáša, keď ho niekto ľutuje. Súcit ho vie poriadne nahnevať,“ dodá jeho mama. „Aj v Chrťanoch žije chlapček s rovnakou diagnózou ako náš syn. V Lučenci a v Málinci tiež. Nie sme jediní rodičia, ktorí si nesú na pleciach takýto kríž. Robím na píle, snažím sa doniesť do rodiny čo najviac peňazí, aby nič nechýbalo. Miško sa už čoskoro možno nebude vládať hýbať. Kým môže, chcem, aby toho videl a zažil čo najviac,“ povie vyrovnaným hlasom Pavel Marčok. Degeneračné ochorenie zmenilo život celej rodiny. „Miškovi sa snažíme čo najviac uľahčiť život. Nemá to ľahké,“ povzdychne si Eva Marčoková. Čaká ich prestavba bytu. Bezbariérový prístup do kúpelne, kuchyne detskej izby je nevyhnutný. Miško bude už čoskoro odkázaný na vozík a milujúcu náruč. Vedia, že smrť príde skôr, ako zvyčajne. No snažia sa na to nemyslieť. Dôležitý je pre nich každý okamih. Žijú pre prítomnosť a otázkam do budúcnosti sa vyhýbajú.
