Zvyčajne pri takýchto úrazoch ruku odtrhne pri ramene,“ povie vyrovnaným hlasom Peter Bečkei. Prvého novembra mu v bani odtrhlo pravú ruku.
„Lekárom sa podaril malý zázrak. Prišili mi ju. Vyše šesť hodín sa niekde povaľovala a potom opäť prišla na svoje miesto,“ prehodí žartom. Pracovný úraz mal prvého novembra minulého roku.
„V ten deň som mal nočnú. Ani neviem, ako ma zachytil pancierový dopravník. Ťahal ma niekoľko metrov. Potom niečo chruplo. Pocítil som tupú bolesť, no nezamdlel som. V prvej chvíli som si ani neuvedomil, že mi odtrhlo ruku. Odviezli ma do nemocnice vo Veľkom Krtíši. Lekár mi nedával žiadnu nádej. Kamaráti však odtrhnutú ruku našli a priviezli ju za mnou. Sanitkou ma previezli do Košíc. Do Fakultnej nemocnici Louisa Pasteura. Lekárom sa náročný zákrok vydaril. Prišili mi ju. A aj keď už možno nikdy v nej nebudem mať cit a nebudem ju vedieť ohýnať v zápästí, nezúfam. Podstatné je, že žijem. V bani mi umreli už traja kamaráti. Kedysi nás v Bani Dolina robilo 1500. Ostalo nás sotva dvesto. Sme ako jedna veľká rodina,“ hovorí Peter. „Zrejme sa budem musieť naučiť písať ľavou. Už som si kúpil prvácke písanky,“ dodá s úsmevom. V bani odpracoval takmer 15 rokov. „Už sa tam asi nebudem môcť vrátiť. Život pod zemou mi bude chýbať. Ešteže som stihol prerobiť byt. Rád stolárčim. Hádam, to pôjde aj s jednou rukou,“ povie.
Oporou mu je partnerka a jeden a pol ročný synček. Ten ešte nechápe, že jeho otec sa prvého novembra narodil po druhý raz. „Peter mal úraz okolo pol tretej v noci. Keď sa nevrátil z nočnej domov, tušila som, že sa niečo stalo. O nehode mi prišli povedať jeho kolegovia o siedmej ráno. Vždy som ho do práce vyprevádzala s tým pocitom, že sa už domov nemusí vrátiť. Tam pod zemou, sa môže stať všeličo. Som rada, že Peter žije,“ triezvo zhodnotí udalosti Petrova družka.
Autor: Z. SURÁKOVÁ
