ých.
Odvážna rodina zo samoty
„Bol to pre mňa silný emocionálny zážitok,“ hovorí Helena Vajová, predsedníčka židovskej náboženskej komunity v Lučenci. Zúčastnila sa odovzdávania ocenenia Spravodlivý medzi národmi, ktoré sa uskutočnilo v nedeľu 27. januára v Primaciálnom paláci v Bratislave. Medzi ocenenými boli aj manželia Ondrej a Elena Rapčanovci, ktorí pochádzajú z okresu Poltár. Statoční manželia už nežijú. Ich syn si však na rodinu Lipschutzovcov, ktorých jeho rodičia zachránili pred smrťou, veľmi dobre pamätá. „Bývali sme vo vrchoch neďaleko Utekáča v časti zvanej Ortáš. Naša drevenica bola učupená medzi lesmi, ďalej od ľudí. Rodičia obrábali skromné políčko. Lipschitzovci sa do Utekáča presťahovali z Bratislavy. Poznali toto miesto, otec zvykol hovoriť, že sem chodievali aj predtým. Prišli v čase, keď sa schyľovalo k povstaniu. Partizáni sa sťahovali bližšie k dedine a Nemci bili zo všetkých strán. Utekáč už nebol pre židovskú rodinu bezpečným miestom. Bolo treba ísť vyššie do hôr, niekde na samotu. Keď zaklopali na naše dvere, ja som mal päť rokov a sestra ani rok. Otec s mamou ani na chvíľu nezaváhali. Hoci vedeli, že riskujú životy nás všetkých. Mali sme kuchyňu a jednu izbu. Podelili sme sa s nimi aj o posteľ aj o jedlo,“ spomína na hrdinský čin svojich rodičov 68-ročný Martin Rapčan. Židovská rodina sa k Rapčanovcom uchýlila s dvoma deťmi, synom a dcérkou. Malý chlapec bol otcom bývalého ministra spravodlivosti Daniela Lipšica. „Bolo to ťažké obdobie. Každú chvíľu sa vo dverách chalupy mohli objaviť Nemci a ani jedla nebolo dosť. Ale prežili sme to. Obdive rodiny držali pokope,“ hovorí pán Martin. Rodiny udržiavali kontakt aj po skončení vojny. „Keď zomrel Alexander, moji rodičia mu boli aj na pohrebe. Pochovali ho vo februári v roku 1946. Oficiálne sa uvádza, že zomrel pri autonehode, ale moji rodičia sa veľa razy rozprávali o tom, že ho zastrelili. V ten osudný deň ho mal viezť do Viedne jeden náš príbuzný. Na poslednú chvíľu Alexandra vraj oslovila neznáma žena, aby ju zviezol do Rakúska. On, dobráčisko od kosti, si radšej sám sadol za volant, aby jej vyhovel. Viac sa už domov nevrátil. Mojim rodičom to o tom zastrelení povedala jeho manželka. Či to však naozaj bola pravda, neviem, ale otec sa dušoval, že hej,“ hovorí M. Rapčan. Rodiny si pravidelne posielali balíky, navštevovali sa, písali listy. „Po smrti mojich rodičov sa však kontakty prerušili,“ dodá Poltárčan. Na ocenení v Bratislave kvôli zdravotným problémom nebol nikto z ich rodiny. „Otca s mamou, keby žili, by titul Spravodlivý medzi národmi potešil. Boli to veľmi dobrí ľudia,“ dodá Rozália Rapčanová, nevesta Rapčanovcov z Ortáša.
Jediný projekt na svete
Múzeum Jad Vašem udeľuje cenu Spravodlivý medzi národmi od roku 1963 ľuďom z celého sveta, ktorí riskovali svoje životy, aby počas holokaustu zachránili Židov. Je to projekt jediný svojho druhu na svete. Každému ocenenému vysadia na Ceste spravodlivých medzi národmi strom ako významný univerzálny symbol života. Múzeum vydáva lexikon Spravodlivých, kde uverejňuje príbehy týchto ľudí. V záhrade Spravodlivých sa nachádzajú od roku 1996 mramorové plakety, na ktorých sú vyryté mená spravodlivých. Do roku 2007 bolo udelených takmer 21 300 spomínaných vyznamenaní. Cenu môže dostať len človek nežidovského pôvodu.
Riskovali svoje životy
Deziderovi a Alžbete Grossmannovcom zachránil životy Imrich Aladár zo Sabinova. Pracoval ako horár. Sabinov sa v tom čase nachádzal blízko východného frontu, o to viac boli ľudia odtiaľto vystavení nebezpečenstvu. Ktokoľvek kto pomáhal židom, bol okamžite zadržaný a odvezený do koncentračného tábora. Grossmannovci sa v dome Adamovcov ukrývali od augusta 1944 do januára 1945. Odvážny čin! Biskup Pavel Peter Gojdiš z Prešova otvorene protestoval proti deportáciám Židov a zachránil životy desiatkam slovenských Židov. Jozef a Mária Krivosudskí z Veľkého Bábu zachránili životy Martinovi, Berte, Marte, Eve, Jurajovi Loewenbeinovcom – Lednárovcom, Yitzchakovi, Lei, Shaulovi, Rachel Freedmanovcom-Fialovcom. Gregor Poľko z Lietavskej Lúčky mal v čase, keď ukryl vo svojom dome manželov Helenu a Eugena Bergsmannovcov s ich 13-ročným synom Ernestom, 37 rokov. Mal chorú manželku a tri deti. Viac razy musel meniť úkryt židovskej rodiny, pretože Nemci prehľadávali všetko. Pomohol tiež Heleniným rodičom. Našiel pre nich úkryt u spoľahlivej rodiny. V decembri v roku 1944 Helenin otec vážne ochorel. Preto sa spolu so svojou ženou rozhodol vydať do rúk Nemcov. Obchod deportovali a zavraždili. Helena sa zachránila a aj po vojne udržiavala s rodinou Gregora kontakty. Ocenenie patrí aj Viktorovi a Eme Ruttkayovcom zo Žiliny, ktorí zachránili život šiestim Židom.
