„V Kokave nad Rimavicou kedysi hrkotal tkáčsky stav takmer v každej domácnosti. Aj páračky boli populárne. Chudobnejšie gazdiné si perie z husí popárali samé. Tie bohatšie, prizývali do domu susedky z horného aj dolného konca dediny. Páralo sa po večeroch, keď už bolo o deti aj dobytok postarané. Aj pálenôčky gazdiná naliala a ženy pri páraní si aj veselé pesničky zanôtili,“ hovorí Paulína Rapčanová. Spolu s Rozáliou Pokorádiovou, Elenkou Gibalovou a riaditeľkou tunajšieho kultúrneho strediska Jankou Krotákovou sa v pondelok večer stretli v letnej kuchynke Rozálie Murínovej, aby nadriapali látky na tkané koberce, zaspomínali na kokavské zvyky a opäť počuli hrkotať tkáčsky stav.
V Kokave, hádam, ani nebolo ženy, ktorá mala kúsok záhrady či poľa, aby nesiala konope. Jednu miestnu časť tu dokonca volali konopiská. Dozrievalo v auguste a dorastalo do poriadnej výšky. Po vytrhaní ich gazdinky nechali uschnúť v snopoch. „Potom sme ich máčali v močidlách. Každý mal pri potoku svoje miesto. Neskôr ich ženičky porozkladali po lúke, aby na slniečku vyschli. Doma sme ich vymlátili a trepali na trlici a česali. Takto sme si zaopatrili kúdele,“ vysvetľuje pani Elenka. Najjemnejšie vlákna sa používali na tkanie plátna, tie hrubšie na tkanie domácich kobercov. Aj plátno ženičky máčali v potoku a potom ho porozprestierali po lúke. Takto konope sprevádzalo naše staré aj prastaré matere doslova od kolísky až po hrob. Už deti v ňom kolísali a starcov do hrobu pochovávali.
„Každá poriadna dievka mala výbavu. Plachty z ľanu, uteráky, vyšívané obrúsky, spodnú aj vrchnú košeľu. Niekde aj krosná a kolovrátok si odniesla z chalupy," vysvetľuje Rozália Murínová. Šikovná Kokavčanka spolu s dcérou už veľa žien naučila tkať.
Páračky
„Veď to nebola ani robota, ale zábava, aj keď občas z párania boleli prsty. V dome sa zišlo aj desať ba aj dvadsať žien. Deti najradšej počúvali hrôzostrašné príbehy. O svetlonosoch, ktorí sa zjavovali pocestným a lákali ich do močiara. Či o žene, ktorá sa zvykla zjavovať pri cintoríne celá v bielom. No a keď sa potom ženy vracali z páračiek domov, videli strašidlo za každým, rohom. Našli sa však aj takí huncúti, ktorí si prehodili cez košeľu kabát a poďho vystrašiť slobodné dievky,“ rozhovorí sa pani Paulína. Chlapi však zvykli ženám aj väčšie šibalstvo vyviesť. Do miestnosti, kde párali perie, pustili vrabca. To bolo potom kriku a zvady. Kokavčanky si však na takýto nie najmúdrejší žart nespomínajú.
V pondelok na stretnutí u Rozálii Murínovej voňali pampúchy. Zvykli ich piecť na fašiangy. Bola to najveselejšia časť v roku. Fašiangy sa začínali na Troch kráľov a skončili Popolcovou stredou. Aj v minulosti to bol čas hodovania a veselosti. Končili sa poriadnou zábavou. „Dĺžka fašiangov je podmienená začiatkom 40 dňového pôstneho obdobia. Ten sa vždy začína tak, aby veľkonočná nedeľa bola vždy prvou nedeľou po prvom jarnom splne. To znamená, že termín Veľkej noci môže byť od 22. marca do 25. apríla. Práve tento rok je najkratšie fašiangové obdobie, pretože Veľká noc je už 23. marca,“ vysvetľuje Jana Krotáková.
V mnohých obciach sa dodnes zachovalo pochovávanie basy. „Pohreb“ basy bol symbol konca fašiangov.
