„Jáj, časy boli iné. Chyžky boli chudobné, ale každý sa rád podelil aj s tým málom, čo mal. Hlavne na sviatky muselo byť všetkého dostatok. Už je to dávno, čo sa o takomto čase ozýval po Hornom Tisovníku spev. Hory vracali ozvenu veselej mládeži prechádzajúcej dedinou. Fašiangy, fašiangy, fašiangov čas...,“ zanôti dôchodkyňa, ktorá dnes žije v jednom z lučenských domovov dôchodcov.
Po vianociach prišli ďalšie veľké sviatky. „Deti aj mladí klopali na dvere dedinčanov a spievali. Tí ich počastovali slaninou, ktorá sa práve v tomto čase načínala, klobásami aj vajíčkami. Výslužka skončila v sále miestnej školy. Tu sa vždy konala zábava až do skorého rána. Starkým sme okolo steny rozložili posedenie zbité z klátikov. Dosku sme potiahli plátnom, aby si babičky nepokazili kroje. Vyhrávať nám chodili cigáni z Turieho Poľa,“ povie starká a na tvári sa jej zjaví úsmev. Najradšej spomína na sánkovačku v koryte. "Bola zima. Snehu naváľalo vyše pása. Spolu s ostatnými deťmi z dediny sme vymýšľali, ako si skrátiť dlhú chvíľu. Na svahu sme našli staré prasknuté koryto. Viac nám nebolo treba. Nasadli sme doň, hádam, aj desiati a hybáj dolu kopcom. Zastavila nás len stará drevenica. Po náraze na nej popukala celá omietka. Domáci nad nami len spínali ruky. Darmo, mladosť - pochabosť," rozpráva.
Dodnes opatruje kroj, ktorý jej ušila mama, keď mala štrnásť rokov. Išla v ňom na konfirmáciu. Roky jej priniesli radostné aj ťažké chvíle. Nesťažuje sa však na osud a snaží sa byť oporou svojmu chorému manželovi. „Staroba je zlá. Bojím sa, čo prinesie budúcnosť. Zažila som vojnu aj zakladanie družstiev. Boli to neľahké časy. Modlím sa, aby som nebola nikomu na obtiaž. Na život v domove dôchodcov som si zvykla. Je mi tu dobre,“ s pokoruo dodá Anka a zahrkoce tkáčskym stavom. Koberce sa naučila tkať ešte ako dievča.
