živote ju udržali len lesné plody. Odvtety uplynuli dva roky. Katka má dnes päť a do hory vraj už nechodí.
Do hory sa bojí ísť
„Bojí sa ísť aj na maliny. Hovorí, že by ju zas zobral gadžo,“ tvrdí jej matka. Mária Oláhová má tridsaťšesť rokov. Porodila šesť detí. Najmladšie má tri roky. Čaká ďalšie. „V jednej izbe spávame desiati. Nemáme vodu ani elektrinu. Katku mala vtedy strážiť moja pätnásťročná dcéra. Nedávala na ňu pozor. Iba za chlapmi behala. Teraz je v ústave. Ale tak je to lepšie. Tu v osade už rodia trinásťročné dievčatá. Tam je aspoň pod dozorom,“ podá jednoduché vysvetlenie pani Oláhová. Malá Katka sa stratila v auguste v roku 2005. Posledný, kto ju videl, bol bača zo susednej dediny. Akoby sa po nej zľahla zem. „Všetci mi hovorili, že už nežije. My, Rómky, však vieme niektoré veci vycítiť lepšie, ako biele matky. Ja som vedela, že moja dcéra žije. Pozrite sa, ako tu žijeme. Naše deti sú odolnejšie. Aj cez zimu vybehnú von bosé a neochorejú,“ hovorí M. Oláhová. Tunajšie deti skutočne vyrastajú v žalostných podmienkach. Tie rodiny, ktoré si postavili obydlie z dreva, sú na tom ešte dobre. Niektoré príbytky pripomínajú skôr psiu búdu, ako ľudské obydlie. Aj opraná bielizeň rozvešaná po koloch, motúzoch a latách, vyzerá skôr ako špinavé handry. V osade Rúbanka žije okolo štyristo Rómov. So sociálnymi dávkami nevedia rozumne hospodáriť. „Nečudujte sa, že máme toľko detí. Veď čo tu môžeme robiť. Piť, zápasiť o prežitie a robiť sex. Prácu nemá ani jeden. Nikto nás nechce zamestnať. Starosta nás nezastane, štát nám byty tiež nedá, aby sme mohli žiť ako ľudia,“ tvrdí Katkina mama.
Vyrastá v biede
Po stratenom dievčatku pátrali policajti, vojaci, psi, obyvatelia Muránskej Dlhej Lúky. Mnohí si už mysleli, že nemá šancu prežiť. Tunajšie lesy sú plné divej zveri. Katka zašla ďaleko od osady. Prišla až ku Revúcej. Tam ju našiel syn Jozefíny Poliakovej. Jozef sa spolu s mamou vybral na maliny. Už sa chystali ísť domov, keď ich pes začal skučať a potom začuli detský plač. „Vraj bola schúlená v kríku. Mala na nohách len papučky. Prvé slovo, čo povedala záchrancom, bolo pes. Tu v osade sa deti boja psov. Niektoré sú zlé a hryzú. Toho vlčiaka, ktorý tam bol, sa muselo chúďatko moje veľmi zľaknúť. Keď som ju videla v nemocnici, mala na tele plno škrabancov. Niekoľko dní si v nemocnici poležala. Povedali nám, že je to zázrak, že prežila. V lese bola päť dní a štyri noci. Bez vody a jedla. Keď sme ju priviedli domov, hovorila mi, že ju zobral gadžo. Ja jej verím,“ tvrdí matka dievčatka. Katku čaká v rómskej osade zrejme podobný osud, ako jej rovesníkov. Zatiaľ však biedu okolo nevníma. Pobehuje v ľahkom svetríku a v topánkach minimálne o dve čísla väčších, ako sú jej nôžky. V auguste v roku 2005 mala šťastie. V ten deň, keď ju našli, strhla sa večer veľká búrka. „Také krúpy padali ako vajcia. Keby bola vonku, rozbili by jej hlavu,“ povie jej matka. Katka medzitým odbehla za deťmi, ktoré pri redakčnom aute od kolegu žobronili korunky na rožok. Matka s dojčaťom na rukách je odvážnejšia, pýta až päťdesiatku na recept. Z okna na nás pozerá sporo odeté dievča. Za plecom jej stojí muž a siaha jej na prsia. Mohol by jej byť otec. Možno aj je. V jedinej miestnosti spí na zemi desať až dvadsať ľudí. Mnohé tunajšie deti sú retardované. Pohlavný styk funguje aj medzi pokrvnými príbuznými. V takomto prostredí vyrastá aj Katka, ktorá prežila päť dní v lese.
