o Závady.
Letela vzduchom ako handrová bábika
Tretieho decembra minulého roka jeho trinásťročnú dcéru zrazilo auto. Na prechode pre chodcov. Nešťastiu sa prizerali dospelí aj deti. Zuzkine uzdravenie lekári z Banskej Bystrice nepomenujú inak ako zázrak.
V ten osudný deň pršalo. „Zuzku zvykol do školy voziť môj brat. Vtedy nemohol, ochorel mu syn. Odprevadil som ju ku dverám. Na hlavu som jej natiahol kapucňu. Nechcel som, aby zmokla,“ hovorí Zuzkin otec.
O niekoľko minút dievčatko zrazilo auto. V dedine na prechode pre chodcov pri autobusovej zastávke. Letela vzduchom ako handrová bábika.
„Vodič nedodržal predpísanú rýchlosť. Svedkovia nehody hovorili, že musel letieť najmenej stovkou. Ani hneď nezastal. Pán učiteľ! No nezastali ani ďalšie autá. Zuzka ležala na ceste a vodiči ju obchádzali. Neľudské!“ rozhorčuje sa Miroslav Kováč.
Zranené dieťa zobrala do náručia predavačka z miestnych potravín. „Martina ju držala v náručí a upokojovala ju. Moja dcéra veľmi kričala. Tvár mala od krvi. Na ten krik nezabudnem do smrti. Trhal mi srdce. Bál som sa, že nehoda bude rozsudkom smrti pre moju Zuzanku. Na sanitku sme čakali viac než dvadsať minút. Záchranka prišla z Veľkého Krtíša. Ani ju nezobrali na nosítka. Chceli ju odviesť do nemocnice vo Veľkom Krtíš. Nedovolil som im to. Vravím im, choďte do Lučenca. Pred rokom mi v Krtíši zomrel otec. Viem, ako to tam funguje,“ hovorí otec školáčky.
Fúkal vietor, vrtuľník nemohol vzlietnuť
Keď zranené dievčatko priviezli do lučenskej nemocnice, stále kričalo od bolesti. Lekári ju uviedli do umelého spánku. „V ten istý deň ju previezli do nemocnice v Banskej Bystrici. Fúkal vietor. Vrtuľník nemohol vzlietnuť. Musela stačiť sanitka. Zuzka mala zlomenú lepku, rameno, panvovú kosť, pravú nohu, poškodený mozog a množstvo iných menších zranení,“ vyratúva Miroslav.
Bystrickí lekári jej nedávali veľkú nádej. No statočne bojovali o mladý život. Prvá operácia trvala päť hodín.
„Bože, ako si sa s nami kruto zahral. To nemôže byť pravda. Veď Zuzka má len trinásť. Do kostola chodí so starou mamou každú nedeľu. To nesmieš dopustiť. Prosili sme ho, aby nám ju nebral. Plakali a dúfali,“ hovorí Miroslav.
Po operácii udržiavali pacientku pätnásť dní v umelom spánku. Lekári sa báli, ako zareaguje jej mozog, ktorý zaliala krv. „Keď po prvý raz otvorila oči, nevedela rozprávať. Povedali sme jej , že ak nás pozná, nech nám stisne ruky. Z jednej strany ju držala manželka, z druhej ja. Stisla nám ich a my sme v tej chvíli obidvaja začali plakať od šťastia. No vedeli sme, že stále nemáme vyhraté,“ tvrdí Závadčan.
Lekári z Banskej Bystrice hovoria o zázraku
Nasledovali štyri ďalšie operácie. Lepšie dni sa striedali s horšími. Ľudia v bielych plášťoch boli stále opatrní. Zuzka dostala otravu krvi. Opäť stála na prahu smrti. Jej rodičia pri jej lôžku presedeli takmer každý deň. Aj susedia doma sa modlili za jej záchranu. V kostole za ňu odslúžili omšu. Stal sa zázrak.
„Povedali to aj lekári. Aj si ju vyfotili do nemocničného časopisu ako dieťa, ktoré sa zázračne uzdravilo. Štvrtého februára sme si našu milovanú dcérenku priviezli domov. Stále má železné skrutky v ľavej nôžke, štichy na chrbte, na hlave menšie a väčšie rany, chodí o barlách, ale žije. To je to najdôležitejšie,“ rozhodným hlasom povie Zuzkin otec. Zuzka sedí na pohovke. S veľkou úľavou si vydýchne, keď ju ubezpečíme, že ostrihané vlásky za mesiac dorastú a budú ešte hustejšie.
„Mamina mi nakúpila pirátske šatky. A teta požičala parochňu. Starká ma vozila vo vozíku. V nedeľu pôjdeme do kostola. Mamina chodí zarábať peniažky. Chýba mi,“ vychrlí jedným dychom tretiačka.
Aj desať rokov by bolo pre neho málo
„Zo zavinenia dopravnej nehody je dôvodne podozrivý 45-ročný Lučenčan. Jazdu neprispôsobil svojim schopnostiam a iným okolnostiam. Na prechode pre chodcov zrazil žiačku tretej triedy. Bolo proti nemu začaté trestné stíhanie vo veci prečinu a ublíženia na zdraví. Hrozí mu väzenie na jeden až päť rokov,“ píše sa v policajnej správe.
„Aj desať by bolo málo. Poslal nám list, v ktorom sa ospravedlňuje. Keď moju dcéru dávali do sanitky, zahlásil, že jej nič nie je. Neviem, či má deti. Polícia ešte nevypočúvala všetkých svedkov, ktorí ho videli ísť rýchlo. Dúfam, že sa dočkáme spravodlivosti,“ povie pán Kováč.
Liečba rodinu finančne vyčerpala. Zuzana má ísť na rehabilitačný pobyt do Kováčovej. „Sama tam nechce ísť. Bojí sa lekárov. Mala aj syndróm „bielych plášťov.“ Stále potrebuje psychologičku. Keby sa niekto našiel, čo by nám požičal, veľmi by nám to pomohlo,“ dá bodku za smutným príbehom Zuzkina stará mama.
