Až do roku 1948 čítal verejné oznamy v Poltári bubeník. Obecný zriadenec bol zároveň zvonárom, hodinárom a aj vartoval. Dlhé roky boli tieto činnosti výsadou
dvoch poltárskych rodín, Svoreňovcov a Uhrinovcov.
Aj bratia Michal a Pavel Uhrinovci bubnovali oznamy. Dnes má Michal Uhrin sedemdesiatšesť rokov a jeho brat Pavel sedemdesiatštyri. Sú poslední žijúci bubeníci v Poltári.
„Otcovi som pomáhal bubnovať už ako dieťa. Mal som desať rokov a ledva som udržal bubon v ruke. Najkrajší oznam, ktorý sme s bratom vybubnovali, bol ten, ktorý oznamoval, že sa skončila druhá svetová vojna,“ tvrdí Pavel Uhrin. Bubeník bol voľakedy v meste, či na dedine, vážená osoba. Bol poslom dobrých aj zlých správ.
„Môjmu bratovi sa raz stalo, že si oznam na úrade zaplatil muž, ktorému sa stratila žena. Zavolal si nášho Miša a vraví mu: Ty budeš bubnovať a aj čítať. Tak sa aj stalo. Museli pôsobiť komicky. Brat šiel popredu s bubnom v ruke a ten chudák za ním s vážnym výrazom v tvári oznamoval, že sa mu stratila žena v takých a takých šatách. Kde ju potom našiel, to si nepamätá. Vraj mu akýsi chlapec ukázal, kadiaľ išla,“ spomína Pavel. No nielen veselé zážitky zažili bratia Uhrinovci pri bubnovaní.
„Mali sme tu farára. Straško sa volal. Raz sa zaplietol do akéhosi nelegálneho obchodu s poľnohospodárskym strojmi. Jeho prehrešok dali vybubnovať. Vedľa nás bývala pobožná babka. Keď ma počula, čo ja bubnujem, začala mi nadávať. A možno by sa mi aj buchnáty boli ušli po chrbte, keby som nezutekal,“ spomína Pavel. Oznamy sa bubnovali a čítali až na pätnástich miestach v meste. „Pri starej škole, na moste, pri dome terajšieho prezidenta, pri Krňanovcoch, pod lipou, pri parku....“ vyratúva Pavel. Niektoré oznamy boli poriadne dlhé.
Dva razy ich bubon stíchol
„Môj otecko chodil do školy len po dve zimy. Nevedel dobre čítať. Oznamy sa učil naspamäť. Deti zvykli za ním behať a dožadovali sa, aby aj im dal zabubnovať. Hneval som sa, keď mi ľudia, čítali oznam spoza chrbta. Zvykol som ich dobehnúť. Papier s písmom som obrátil dole nohami, aby ma neotravovali. Raz som spadol s bicykla a bubon som pokazil,“ povie brat najstaršieho bubeníka. Bubon náhle stíchol aj v rukách jeho brata.
„Na družstve sa niekedy dávali body. Brat dostal za úlohu vybubnovať mená ľudí, ktorí si mali po tie body prísť. Poštár Janko Kúdeľa, zvaný Pentka, sa mu ponúkol, že tie mená mu bude čítať on. Pristavili sa pri takmer každej krčme. Od pálenky im hučalo v hlave. Poštár čítal mená, brat bubnoval. Potom sa vymenili. Jano zažal bubnovať opakom paličiek. Bubon stíchol. Brat si pomyslel, že Janko asi skočil v jarku. Nespadol! Prederavil bubon. Starý otec ho opravil,“ povie Pavel.
Trubač obchádzal dedinu
Poltár bol v čase jeho mladosti väčšou dedinou. Anonymita mesta tu nefungovala. Sused poznal suseda z horného aj dolného konca. Pavel sa zahľadel do Márie z Málinca. „Smiali sme sa. Ja som pochádzal z rodiny bubeníka a Mária mala v rodine trubača. S pomocníkom obchádzal dedinu každú noc. Vartoval dedinu. Od deviatej do tretej v noci. Chodil po uliciach a každú hodinu zatrúbil na trubke a oznamoval: Odbila deviata hodina, chváľ každý duch Hospodina. Nech nás chráni vo dne, v noci, nech je nám Boh na pomoci. Cez žatvu obchádzali dedinu viacerí. To preto, aby včas spozorovali a zabránili požiaru. Veľa nocí som aj ja presedel na kostolnej veži a pozoroval okolie. Horiaci stoh slamy vidno v noci veľmi ďaleko,“ približuje minulosť P. Uhrin.
Bubon daroval do múzea. Je neďaleko jeho domu. Tak ako kostol. „Do múzea nechodím, ale do kostola chodím skoro každý deň. Veď som v ňom vyrastal. Od mala ma vychovávali k viere. Len tie hodiny na veži ma mrzia. Sú pokazené. Škoda ich, vždy išli presne,“ povzdychne si Pavel.
