Rana v srdci sa nestihla zaceliť. Spomienky na milovaného muža ju jatria niekoľkokrát za deň. „Prežila som lásku ako z románu. Som veriaca a som presvedčená o tom, že to bol dar od Pána Boha,“ povie zlomená žena a čierne oči uprie do neznáma. Akoby to bolo len včera, keď sedela s príbuznou v jednej z rimavsko-sobotských kaviarní. Dnu vošiel vysoký, štíhly muž. Ich pohľady sa stretli. „Páčil sa mi, ale nepoznala som ho. On vedel len moje krstné meno a to, že pracujem v Banskej Bystrici. Neskôr som sa dozvedela, že sa ma tam vybral hľadať. No povedzte, dá sa nájsť vo veľkom meste Nadežda s dlhými čiernymi vlasmi?“ tvárou je preblesne úsmev. Edo ju našiel. V klenovskej krčme sa dozvedel, v ktorom dome býva jeho vyvolená. Neostýchal sa. Šiel za ňou.
Mladý saxofonista v hudobníckej rodine zapadol. S každým si mal čo povedať a z Nadeždy nespustil oči. Drukýkrát už neprišiel pre kamarátku, s ktorou sa chcel zabaviť ale pre ženu, s ktorou chcel stráviť zvyšok života. „Myslela som si, že sa ideme baviť. Obliekla som sa a za sebou zamkla dvere. V dome zostali rodičia. Netušila som, že sa tak skoro nevrátim,“ spomína vdova.
K únosu sa viaže najkomickejšia príhoda, ktorá sa odohrala v jej živote. „Rodičia boli zamknutí. Von museli vyliezť cez okno. Otec preklínal chlapca, ktorý mu vzal dcéru. Nazval ho zbojníkom Jánošíkom,“ smeje sa. Ani prosby, či vyhrážky nezmohli nič proti veľkej láske. Bola svadba. Trvala tri dni a tri noci. Hosťom vyhrávali dve kapely, vypilo sa stopäťdesiat litrov pálenky a zjedli sa dve prasatá.
Osud však pripravil pre mladý pár ťažkú skúšku. „Dve deti nám zomreli. Dcérka mala len tri mesiace a synček niekoľko hodín. Nešťastie však len posilnilo náš vzťah. Stáli sme jeden pri druhom a spoločne plakali,“ spomína Nadežda. Po čase sa im narodili ďalšie dve deti. Vychovali ich k úcte, pokore, vštepovali im vieru a učili radovať sa aj z maličkostí. Duchovné hodnoty stavali nad materiálne statky a rodina bola pre nich posvätná. „Boli sme rovnocennými partnermi. Veľakrát stačil len pohľad na to, aby sme sa dorozumeli. Edo ma neprestal milovať. Mám pocit, že náš vzťah rokmi vyzrel ako dobré víno. Lásku mi vyznával denne, písal krásne sms-ky,“ dodá Nadežda. Po tvári sa jej opäť kotúľajú slzy. Ich vzťah bol príliš krásny na to, aby trval večne.
Láska prekonala všetky prekážky, ale zákernú chorobu nedokázala zdolať. Verdikt lekárov potvrdil diagnózu, ktorá Edovi nedala šancu. „Tak veľmi chcel žiť. Bál sa o mňa, o deti, vnúčatá. Od bolesti zatínal zuby, len aby sme sa netrápili. Bol to rozumný muž. Vedel, čo ho čaká. Poslednú otázku adresoval Bohu. Pýtal sa ho, prečo musel rozdeliť taký pekný párik,“ rozplače sa vdova.
Posledné dni života svojho manžela trávila pri jeho lôžku. Držala ho za ruku a modlila sa. "Najhoršie v živote je vidieť umierať milovaného človeka, ktorému nedokážete pomôcť. Bojíte sa chvíle, keď vydýchne naposledy, aj napriek tomu, že pre neho je to vykúpenie," povie vdova a v ruke stisne mobilný telefón. Vyznania sú v ňom uložené dodnes.
Milovaného muža pochovala minulý rok. Odpočíva v hrobe, kde pred rokmi spočinul plod ich lásky. „Už to nie som ja. Smrť si nevzala len jeho, ale aj polovicu zo mňa. Blúdim prázdnym bytom a všetko mi pripomína chvíle, keď som bola šťastná. Stačí pohľad na maličkosti, ako je šálka, z ktorej Edo pil kávu, saxofón, na ktorom hrával, fotka, na ktorej ma objíma. Prežiť mi pomáha len viera. Som presvedčená, že život nekončí smrťou a s manželom sa ešte stretnem v druhom živote. Svojim deťom aj vnúčatám však rozprávam príbeh veľkej lásky, ktorú prajem zažiť všetkým mladým ľuďom,“ zakončí Nadežda.
